Sú štyri popoludní. O pár minút má vbehnúť rýchlik Quebec - Montreal do stanice Drumondville. V batožinovom vozni je vedúci poštovej dopravy. Práve skončil prácu a teraz s druhými dvoma úradníkmi beseduje o nebezpečnom pohybe krýh. Ale dajme slovo jemu!
„Pokojne sme sa rozprávali. Odložil som revolver a vreckové hodinky, lebo mi boli akousi príťažou. Zrazu bolo počuť ohromujúci lomoz. Hneď som pochopil, čo sa stalo... Ľadové kryhy a silný prúd strhli so sebou most, a vlak sa zrútil do rieky. Ocitli sme sa na dne pod vodou. Hlavou mi preletela myšlienka: ,Však vieš, že raz musíš umrieť... A teraz prišla tvoja posledná hodina.' Vzbudil som si ľútosť nad všetkými hriechmi celého života. Medzitým som sa pokúšal von z vody. Ďalšia myšlienka patrila manželke a deťom. ,Ľutujem, Bože, lebo ty si nekonečne dobrý a hodný všetkej lásky...' A hneď som si spomenul na svoje detstvo, keď som sa denne modlieval tri Zdravasy k Panne Márii, aby som nezomrel bez sviatostí.
Ona nedopustí, aby som sa utopil. Pri týchto myšlienkach som zbadal nad sebou akési svetielko a začal som sa prebíjať tým smerom. Podarilo sa mi to. Dostal som sa nad vodu. Konečne som mohol znovu dýchať. Ale bol som ešte v batožinovom vozni. Vďaka Bohu, nárazom sa otvorili všetky dvere, aj dvierka na konci vozňa. Predná časť vozňa sa dotýkala dna rieky a zadná vyčnievala nad vodou. Ale ešte som nebol zachránený. Osamotený som sedel na vyčnievajúcom konci vozňa uprostred rieky, no vozeň sa mohol každú chvíľu prevrátiť, lebo doň silno narážali kryhy.
Bez rozmýšľania som vyskočil na jednu z nich a plavil som sa po prúde. Akoby vedená neviditeľnou rukou kryha sa priblížila k hlave mosta, na ktorej už bolo plno ľudí. Ktosi mi podal ruku a pomohol mi vyškriabať sa hore. Keď som sa obzrel, aby som videl, odkiaľ som to prišiel, aj zadná časť vozňa zmizla pod vodou. Po ošetrení v hoteli som mohol vysadnúť na mimoriadny vlak do Montrealu. Bol som zachránený!"
Doma ho čakala manželka. Ešte nič nevedela o nešťastí, ale zmocnil sa jej akýsi nevysvetliteľný nepokoj. Keď mu otvárala, vzrušene poznamenala: „Čo sa vraciaš tak neskoro? Stalo sa niečo?... Bože môj, čo si taký bledý?"
Nakrátko jej rozprával všetko. Počúvala ho so zatajeným dychom. Potom zatelefonoval spoločnosti, aby oznámil, že je nažive. Z opačnej strany počul hlas: „To je nemožné! Tu sme vás už pokladali za mŕtveho. Práve sme to oznámili vášmu bratovi a farárovi."
Vedúci vlaku, ktorý prežil pohromu, tvrdil, že z batožinového vozňa sa nemohol nikto zachrániť, a podľa jeho hlásenia všetci tam zahynuli.
O dva týždne opäť nastúpil do práce. Všetci jeho kolegovia utonuli v ľadovej vode.
Ešte dlhý čas po udalosti záujemcom častejšie rozprával: „Ľútosť nad hriechmi, nápad zachrániť si život plávaním, odstránenie revolvera a hodiniek s retiazkou, ľadová kryha na doskok — toto všetko sa mi zdá viacnásobným zázrakom. Ak nezabúdame na Pannu Máriu a keď sa k nej denne modlievame, ani ona nezabúda na nás, najmä keď najviac potrebujeme jej pomoc."
