Od tohoto dňa, keď Katarína v prvom svätom prijímaní okúsila, jak sladký je Pán, mala len jednu túžbu: život svoj úplne Bohu zasvätiť. Kým sa jej ruky zapodievali domácou prácou, jej srdce bolo u Boha. Ledya čakala, aby jej menšia sestrička podrástla a ju zastúpiť mohla v domácnosti. Ó, s akou radosťou opustí potom dedinku a všetko, k čomu ju milé spomienky mladosti viažu, aby nastúpila cestu, ktorá vedie „na sväté vrchy”.
Ale kde ísť? Do ktorej rehote, spoločnosti? Každá je krásna a vznešená, ale keďže ju volá hlas Pána? Táto otázka zapríčinila jej veľkú starosť. Už bola osemnásťročná. Rada by bola, keby P. Boh ju v kvete jara presadil do svojej záhradky. S touto myšlienkou vstávala, s tou líhala. Raz vo sne modlila sa pred oltárom Panny Márie vo fainskom kostole. Pred hlavným oltárom, akýsi neznámy kňaz sa obliekal do omšového rúcha, chcel slúžiť sv. omšu. V každom pohybe prešediveného kňaza badala akúsi nevysvetliteľnú zbožnosť a vznešenosť. Potom obrátil sa k nej a kýval jej, aby pristúpila bližšie. Ona bez toho, žeby bola ctihodného starca s očú spustila, ‘bojazlivo sa utiahla a opustila kostol. No, bolo jej aj treba ísť, lebo v druhej ulici čakal už na ňu chudobný, nemocný. Ale myšlienky svoje nemohla odtrhnúť od svätého kňaza, jeho dobrotivý pohľad vždy sa jej pred očami vznášal. Zdalo sa jej, akoby počula: „Dcéro moja, dobre robíš, že navštevuješ nemocných. Teraz utekáš predo mnou, ale príde čas, keď sa budeš cítiť blaženou v mojej blízkosti. Nezabúdaj, že Boh má s tebou veľké úmysly” Tu sa prebudila. Sužovanie zbožného dievčaťa sa však len teraz započalo opravdu. Kto bol ten kňaz? čo znamená jeho reč? Veľká záhada sa onedlho rozlúštila.
Katarína často zavítala do nemocnice Saint-Jean v Moutierse. Dcéry lásky so svojou zaslúžilou predstavenou, sestrou Soucial, vždy vďačne prijali pokornú devu fainskú. Predstavená si s ňou často pohovorila. Niť ich rozhovoru nemohla sa zamotať, jej koniec vždy sa dal ľahko nájsť v Bohu. Keď však prešla reč na sväté povolanie, rozumná predstavená zo zásady sa chránila i toho najmenšieho navádzania, dobre vediac, že túto tajomnú záhadu v správnej duši zadržala božská Prozreteľnosť pre seba. A Katarína sa tiež neopovážila o tomto predmete hovoriť, považujúc sa za primladú a nehodnú podobnej milosti. Z hĺbky srdca však, vždy prudšie si razila cestu neuhasiteľná, vrelá túžba, aby zmôžuc všetky ťažkosti, čím skôr mohla vystúpiť na breh prístavu svojho cieľa. Výhodné ponúknutia k sňatku radom odmietla, veď jej srdce si už dávno Spasiteľa vyvolilo, ktorý ju večnou láskou miloval a za svoju snúbenicu vyvolil.
Medzitým Katarína stala sa plnoletou. Vhodná príležitosť, – aby odkryla tajomstvo svojho srdca pred otcom. Vedela, že týmto zavdá ‘krvácajúcu ranu tomu srdcu, ku ktorému najbližšie stála spomedzi stvorených bytností; ale vedela, cítila aj to, že Boh tým skvelejšie jej pomôže zvíťaziť, čím väčšiu obeť bude aj ju samú stáť, rozlúčiť sa so všetkými tými, ku ktorým ju toľko vnútorných, sladkých zväzkov pojí.
Dobrého otca skutočne sťa úder hromu zastihol plán mileného dieťaťa. Nijak sa nemohol spriateliť s tou myšlienkou; považoval to za úder nad svoje sily, že aj druhá dcéra ho opustí. Nie div, že sa zovrelo jeho srdce a dal jej zápornú odpoveď. Alebo snáď až veľmi živo objavil sa mu v pamäti jeho mladý vek, keď ho toľko duševných bojov stálo rozhodnúť sa v otázke životného povolania. Prv teda chcel tvrdej skúške podrobiť aj povolanie svojej dcéry.
PO STRMÝCH CESTÁCH
Peter Labouré si zaumienil, že svojej dcére poskytne viac zábav. Nech sa trocha obráti vo svete – myslel si – kvet ešte nie je ovocím, ba nie je ani určitým znakom tohoto; veď časom sa ukáže, kde nutno vsadiť drahokam. Starší jeho syn mal v Paríži malý hostinec: sem poslal teda svoju dcéru v nádeji, že rušný mestský život v iný smer upraví jej túžby. Plán sa zmaril. Brat jej darmo líčil najvyberanejšími barvami, že – mysliac kláštory, – za akou nedosažiteľnou vecou sa chápe; a potom, že veď aj vo svete môže žiť nábožným kresťanským životom. Márny bol každý pokus, srde Kataríny opanovala akási neznesiteľná nuda. Asi tak sa cítila, ako útle vtáča, ktoré orli začali prenasledovať. Všemožne hľadala východište, ale všade narazila na prekážku. Teraz skrsla v nej záchranná myšlienka. Odpíše svojej sestre, ktorá je v Južnom Francúzsku predstavenou v jednom z domov dcér lásky a poprosí ju o radu. Na jej list bez meškania došla odpoveď. Sestra so svätým vytržením jej líči podstatu povolania a ducha dcér lásky.
List zneje nasledovne:
Kastelsarassin, 1829. Milovaná moja Zoe!
Milosť Pána nech je vždy s nami!
Neopísateľnú radosť som pocítila, čítajúc tvoj list. Spása ti, drahá sestro moja, že si bola za hodnú uznaná od Boha k milosti sv. povolania, ktoré mi je tak drahým. Bárs by si pochopila túto blaženosť! Keď Boh hovorí k tvojmu srdcu, vtedy niet tej pozemskej moci, ktorá by ťa mohla zdržať od nado všetko sladkej služby Božej. Snaž sa, aby si sa stala hodnou tejto milosti. Miluj veľmi Pána Boha, ktorý teba prv miloval a ktorý stonásobnú odmenu sľubuje za to, čo pre Neho činíme.
Bože uchovaj! žeby som tieto slová výhradne len na tých vzťahovala, ktorí žijú v niektorej spoločnosti sv. Cirkvi. Toto platí pre každého, kto sa snaží o dokonalosť. Ale dokonalosť nepozostáva v inom, leda v zachovávaní príkazu lásky svojmu stavu.
Ale prejdime na sv. naše povolanie. Bárs by som Ti mohla čo i len približne vylíčiť vznešenosť tohoto. Čo je dcéra lásky? Nič iné, než dcéra Božia, ktorá sa nedelene zasvätí jeho službe; v jeho trpiacich údoch: chudobných, Jeho samého sa ujme, potešuje nešťastných, stane sa duševnou matkou opustených sirôt, ktoré mnohokrát i rodná matka odvrhne od seba; ošetruje chorých, podporuje ich v hodinu smrti.
Jak vznešené zamestnanie! Je ono pokračovaním v činnosti nášho Spasiteľa. Takýmto spôsobom stane sa duša nástrojom milosrdenstva Božieho, zúčastní sa božských vlastností. Náš Spasiteľ jej svoje vlastné Srdce požičia, podelí s ňou svoju dušu, učiní ju apoštolom.
Nemožno popierať, že povolanie rehoľnice zdá sa dokonalejším nad povolanie dcéry lásky. Rehoľnica rozjíma, v samote pozdvihne ruky svoje k nebu, jej povzdych ako biela holubica vznáša sa pred spravodlivého Boha, aby vyprosil olivovú ratolesť pokoja a milosrdenstva pre hriešnu zem. Dcéra lásky, kým jej duša a ruky konajú skutky milosrdenstva, zaväzuje sa dôjsť toho istého stupňa čistoty tela a duše, tak iste sa zrieknuť stvorení, ako obyvatelia ‘kláštorov.
Rehoľnica podobá sa vojakovi, ktorý v tichu pokoja stráži nad mestom. Dcéra lásky je bojovníkom, ktorý na šírom poli zápasí s nepriateľom a medzi strašnou paľbou s balzamom v rukách chodí, od rána do večera sa namáha a spolu trpí s trpiacimi. Ale aj duševnej útechy sa jej ujde. Keby niekto nielen zemské kráľovstvo, ale rozkoše celého sveta núkal, všetkého bych si – oproti radostiam, ktoré nám sväté povolanie poskytuje, ani toľko nevšimla, ako prachu na svojej topánke.
Milá moja Zoe, nie je mojím úmyslom nahovárať ťa, to sa u nás ani nerobieva. Ale keď slyšíš volajúci hlas Boží, nasleduj ho. On si zaslúži, aby sme Mu vo voľbe dali prednosť pred svetom. Prinesme Mu aj naše stretnutie sa v obeť. Keď sa Pánovi zaľúbi, aj k tomuto nám pošle príležitosť. Najlepšie činíme, keď sa Mu celkom odovzdáme.
Sestra Lujza ešte nasledovné dve rady pripojila k listu: „Tešila ‘by som sa, keby si sa dočasne u našej švagrinej zdržovala, lebo veľmi je potrebné, aby si sa trocha vycvičila. Tam sa lepšie naučíš jazyk, môžeš sa učiť aj čítať, písať, zvlášť dobre činiť chudobným sa ti naskytne hojná príležitosť.”
Švagriná, ktorú v listine spomína, bola ženou Huberta Labouré, rodená Johanna Gontard. Bývala v Chatillon-sur-Sein a bola riaditeľkou chýrečného ústavu, v ktorom sa vzdelávali dietky poprednejších rodín. Žena vysokého vzdelania vďačnou ochotou prijala Katarínu do svojho ústavu. Jednoduchá dedinská deva ocitla sa zrazu v poprednom kruhu. Jej nevinná duša nemohla sa však nijak spriateliť so spôsobom zmýšľania a vkusom moderných panských dcérok. Pohodlné zariadenie krásneho paláca, pánske zvyky, jemné moderné besedy nezískalo si jej srdce. Radšej túžilo do blízkeho, chudobného domova dcér lásky.
Aj tento domček znali a vyhľadávali! Bol útočišťom chudobných, strádajúcich. Socha sv. Vincenta, predstavujúca ako túli dve opustené dietky do svojho plášťa, je zrejmým znakom, že vstupujúci nájde domov lásky, kam sa neutieka márne sirota a opustený, núdzou, chudobou, nemocou prenasledovaný, svetom opovrhovaný a zaznávaný trpiaci.
U CIEĽA
Keď Katarína Labouré ako chovanka ústavu prvýkrát vkročila do hosťovskej izby Domu Lásky, zazrela maľbu, ktorá predstavovala sv. Vincenta de Paul. „Tohoto kňaza som videla vo sne!” – zvolala so zápalom a v jej duši utvorila sa uspokojivá zhoda s niekdajším snom, terajším jej postavením a so slovami kňaza v Chatillone: „Dieťa moje, myslím, že staručký, ctihodný kňaz, ktorého si vo sne videla, je sv. Vincent de Paul a volá ťa do spoločnosti dcér lásky.”
Návštevy u dcér lásky v Chatlllone prlniesli navzájom krásne ovocie. Kým v duši Kataríny vždy viac sa vyvíjal cit povolania, dotiaľ všetky sestry sa povzbudili jednoduchým ponížením a lásky-hodným seba-chovaním milej devy. Prosili svoju predstavenú, aby sa nezdráhala prijať ju medzi kandidátky, lebo ako hovorili: „Takéto povolanie si žiada svätý Vincent.” Jedna zo sestier ochotne sa prihlásila, že bude vyučovať málo vycvičené dievča.
Ale najťažšia otázka nebola ešte riešená! Potrebovala zvolenie otca, Petra Labouré. Otec ešte aj teraz len s nevôľou povolil „útokom” svojej dcéry, ale veno jej jednoducho odoprel. Prozreteľnosť božská aj v tomto krušnom položení pomohla dobrému dieťaťu. Švagriná bola ochotná sama jej dať veno. Ľad sa prelomil, prekážok už nebolo a brány spoločnosti dcér lásky sa pred ňou otvorili.
Počiatkom roku 1830. započala svoj postulát v Chatillone-sur-Sein. Skúšobný čas, alebo postulát trvá asi tri mesiace. Potom nasleduje noviciát, t. j. u dcér lásky seminár. Ako včielka, ktorá pred kropajmi dažďa do kaliska kvetiny zaletí, kým si krýdielká osuší; zbiera si potravu z vonného skladišťa; tak aj Katarína, nemyslela na oddych, ba skôr o to sa snažila, aby svoju dušu otužilá k práci.
Sestra Viktória Séjole, verná svojmu sľubu, s oduševnenou radosťou vyučovala dieťa milosti. Voviedla ju do zvykov Spoločnosti, učila ju písať, čítať, atď. Čoskoro vyvinul sa vnútorný duševný pomer medzi dvoma zbožnými dušami. Keď roku 1830 z úst do úst kolovala zvesť zjavenia sa nepoškvrnenej Panny, sestra Séjole, akoby nebeským vnuknutím nadchnutá zvolala: „Jestli nepoškvrnená Matka skutočne hodnou učinila niektorú seminaristku sestru svojho zjavenia, tak to nemohla byť iná, len moja sestra Labouré. Toto dieťa vyvolil Boh k veľkej milosti!”
Tak silne bola o tomto presvedčená, že aj neskôr, keď ju predstavení poverili správou domu, do Paríža cestujúcim spolusestrám vždy naložila, aby vyhľadali sestru Labouré. „Sestry moje milé, – hovorievala – ja už nebudem žiť, keď celý svet bude o sestre Kataríne vyprávať. Vy sa ešte dožijete toho šťastia.” Vždy podobne zajasala, kedykoľvek spomínali ináč tak nepatrnú sestru.
Lenže táto svätá učiteľka musela sa so svojou ešte svätejšou žiačkou lúčiť. Čas skúšky Kataríny sa minul, a 21. apríla 1830. vstúpila v Paríži do seminára spoločnosti Dcér Lásky. Jej ponížená duša prekypovala blaženosťou, že môže na svoje plecia vziať sladké jarmo Pána.
