Dňa 25. apríla r. 1860, odohrala sa v Paríži, v tomto veľkom svetovom meste vznešená slávnosť. V hroznom čase všetko búriacej francúzskej revolúcie ešte ani drahé pozostatky sv. Vincenta, tohoto hrdinu lásky, neboli v bezpečnosti v chráme sv. Lazára (misionárov). Bolo sa čo obávať, že sa stanú korisťou divého vzteku bezbožníkov.
Starostlivé ruky teda ukryli sväté pozostatky. Keď sa potom tmavé mračná pomaly rozptýlili a státisíce veriacich znovu uzrelo úslnie, pohol sa skvelý sprievod, odprevadili naspäť sv. pozostatky z chrámu Notre Dame do chrámu terajšieho materského domu misionárov. Mnohí biskupi, rady kňažstva a nesčíselný zástup ľudu prejavil pri tejto príležitosti svoju prítulnosť k veľkému apoštolovi lásky. Nepriehľadný dav ľudu sa valil ozdobenými ulicami, ešte aj strechy boli preplnené ctiteľmi otca chudobných. V predvečer sviatku veľký arcibiskup Paríža, De Quélen, sa nasledovne vyslovil: „Ó, blažený deň! Teraz môže posielať Boh navštívenia, jako za dobré uzná. Hotové je srdce moje, cítim v sebe silu ich zniesť.”
Aj sestra Katarína tak cítila, jako keby ani na zemi nebola bývala tak v deň sviatku, jako aj počas deviatnika, držaného na vďakyvzdanie. Veď pre ňu to boli dni sviatočnejšie nad sviatky. Nech zúčtuje ona sama, jej slová nás môžu povzbudiť, veď len poslušnosť ju prinútila k tomu, aby svoje videnia aj v liste zdelila svojmu spovedníkovi, otcovi Aladelovi. List je datovaný v roku 1856, teda o 26 rokov neskôr po videní.
„Na Vašu žiadosť, Otče, opíšem, čo sa pred 26. rokmi stalo. Keď som aj nie toho schopná, predsa pokúsim sa o to, v duchu jednoduchosti. Prosím Máriu, svoju dobrú Matku, aby ma upamätovala na jednotlivé časti udalostí, jako sa ony diali. Ó, dobrá Matko moja, daj, aby sa všetko stalo k sláve Tvojej a Tvojho božského Syna. Teda začínam.
Dňa 21. apr. r. 1830. v stredu, predchádzajúcu prenesenia pozostatkov svätého Vincenta, som prišla do Paríža, do materského domu Dcér Lásky. Veľmi som bola blažená v tento krásny, vznešený sviatok. Prosila som svätého Vincenta, aby vyprosil potrebnej milosti tak mne, jako obom svojim duševným rodinám: misijným kňazom a Dcéram Lásky, tiež aj mojej drahej vlasti. Prosila som ho aj o to, aby mi povedal, za čo sa mám modliť. Počas svätého deviatnika sme každodenne v sprievody putovali ku pozostatkom svätého Vincenta. Kedykoľvek som sa odtiaľ navrátila, vždy som cítila prudký bôľ. Príduc domov, vždy sa mi zdalo, že vidím srdce svätého Vincenta nad malým relikviárom.
Po tri za sebou nasledujúce dni som videla to srdce, vždy v inej podobe. Najprv bolo biele. Vyrozumela som, že má znamenať pokoj a zhodu. Potom videla som ho ohnivo červeným, na znamenie toho, že v srdciach má horieť láska. Cítila som, že Spoločnosť naša sa musí obnoviť a rozšíriť po všetkých končinách zeme. Potom sa mi zdalo tmavočerveným, čo ma naplnilo takmer neznesiteľným zármutkom. Cítila som, že príčinou môjho zármutku bola nejaká zmena vlády.
Nemohla som iného učiniť, než svoje zjavenia zdeliť spovednému otcovi, ktorý ma – jak bolo možno – uspokojil a snažil sa moje myšlienky do iného smeru uviesť.”
Spomenutý spovedník, ktorému aj horúci list písala, bol otec Alade. Narodil sa roku 1800; teda sotva 30-ročný sa stal duchovným vodcom Kataríny. Múdrou opatrnosťou sa snažil dobrú sestru zdržať od osídla sklamania. Napomínal ju, aby hľadela na svoju neskúsenosť a zvlášť na chúlostivosť tejto veci, aby sa teda nezaoberala takýmito myšlienkami. Ostatne, z neistých vyznaní tejto sestry nikto nemohol vycítiť smutnú budúcnosť; politickú zmenu Francie, stratu trónu Karola X.; krvou farbený, hrozný obraz júnových udalostí r. 1830. Prvé videnia sestry Kataríny udiali sa v apríli r. 1830, keď ešte jemný vánok pokoja a politického blahobytu povieval krajinou, teda bez možnosti nahliadnuť do budúcnosti, budúce ťažké časy sa ani tušiť nedali. Aj to bolo tajnosťou budúcnosti, že sa majú obe duševné rodiny svätého Vincenta obnoviť a po celom svete rozšíriť.
Otec Aladel teda jednal opatrne. On nebol skúmateľom budúcna, ba keby aj bol býval, ani tak nemohol ináč konať, lebo zdanlivo ani toto, ani ostatné zjavenia nepovažoval za dôležité.
Jeho počínanie ani najmenej neurážalo poníženú sestru. Jedinou jej túžbou bolo, aby ukrytá v tichosti seminára mohla sa takrečeno uponížiť pred svojimi spolusestrami; aby ju za bezvýznamnú, poslednú považovali, ba čo viac, aby si jej ani nevšimli. Odhliadnuc od nutných prípadov, zriekla sa aj návštevy svojich najbližších príbuzných. Okrem otca Aladela nik na svete nemohol tušiť, jak cenný drahokam uložil ňou Boh do – beztak veľkolepého – diela svätého Vincenta. Videnia za istý čas nasledovali za sebou skoro nepretržite, bez toho, že by i len najbližší predstavení seminára boli zbadali nejakú zmenu na sestre Labouré.
Raz pri stolovaní sestra Katarína spokojne sedela na svojom mieste, ani sa nedotkla predloženého jedla. „No, sestra Labouré, vy ste ešte vždy vo vytržení?” – oslovila ju žartovne direktorka seminára. Ó, keby bola vedela, jakú pravdu vyslovila! Myšlienky sestry Labouré práve upútal nadzemský zjav. So závratnej výšky nemohla bez priechodu zostúpiť k obyčajnému životu.
Ona sama svedčí, že po celý čas svojho seminára videla Pána nášho v prevel. Sviatosti Oltárnej. „Keď som začala pochybovať, – píše – pri nasledujúcej príležitosti som ničoho nevidela. Len preto som skúmala, poneváč som sa bála klamu.” Z jej pútavo jednoduchých vyznaní učinených vyrozumieme, že jej pochybnosti nevzťahujú sa na Sviatosť Oltárnu, ako na tajomstvo viery, ale len na pravdivosť videní.
O jednom svojom nápadnom videní takto hovorí: Roku 1830., 6. júna, v nedeľu Svätej Trojice, pod svätou omšou videla som Pána a Kráľa nášho v prevel. Sviatosti Oltárnej s krížom na prsiach. Pri evanjeliume sa mi tak zdalo, jakoby sa bol kríž spustil k jeho nohám a jakoby bola všetka ozdoba s neho spadla. Akýsi nevysvetliteľný zármutok zavládol mojím srdcom. Trpné myšlienky ma napadli. Cítila som, že kráľ bude pozbavený Svojich kráľovských odznakov a trónu. Duša sa mi zachvela bôľom. Smutná predtucha sa čoskoro splnila: Karla X. zbavili trónu a počal sa vztek pustošiaceho víchru. Tým bôľnejšie zranil krajinu, poneváč zastihol ju nepripravenú. Len oči budúcnosť predvídajúce mohli tušiť strašný otras, ktorý stál už na prahu.
JASNÁ POLNOC
V noci medzi 18. a 19. júlom 1880., teda pred sviatkom svätého Vincenta, mala Katarína nové videnie. Nech nám rozpovie udalosti ona sama; každým jej slovom preteká ponížené duše označujúca jednoduchá vznešenosť.
„Priblížil sa sviatok sv. Vincenta. V predvečer naša sestra direktorka nás krásne poučovala o úcte svätých, zvlášť preblahoslavenej Panny Marie. V mojom srdci ujala sa vrúcna túžba, kiežby som mohla uvidieť svoju dobrotivú, nepoškvrnenú nebeskú Matičku. Túžba moja sa každou chvíľkou stupňovala. Večer pred líhaním prehltla som polovičku malého kúska relikvie zo superpelície svätého Vincenta, ktorý sa mne ušiel a prosila som Otca našej Spoločnosti, aby mi vyprosil tú milosť, že by som mohla uzrieť nepoškvrnenú Matku Božiu. Ani najmenej som nepochybovala; verila som silne, že prosba moja bude vyslyšaná. Zaspala som.
V noci zobudila som sa na to, že ma niekto trikrát menom oslovil. Odtiahla som záclonu postele a uzrela som bielo oblečeného chlapčeka pred svojou posteľou. Mohol byť asi štyri-päťročný. V prekvapení nemohla som ani k slovu dojsť. Oslovil ma: „Poď do kaplnky, svätá Panna čaká na teba!” – riekol. „Ale veď ma zbadajú”, – .myslela som si. „Buď spokojná – pretrhlo dieťa moju úzkostlivú myšlienku, – teraz je pol dvanástej, každý spí, poď, dočkám ťa.”
Rýchle som sa obliekla. Chlapček čakal u hlavy mojej postele. Pohli sme sa. Čoskoro bude polnoc a po tme ani stopy. Na chodbách jasno. Príduc ku kaplnke, dieťa sa dotkne dvier a samé sa otvoria. Kaplnka leskla sa v záplave svetla. Jako keby sme boli čakali o Vianociach na utiereň. Všetky sviece a lampy horeli. Chlapček zaviedol ma do svätyne, pred stoličku veľadôstojného pána správcu. Ja som pokľakla, on ostal stáť. Zdalo sa mi, že dlho čakám. Poobzerala som sa, či neprichádzajú bedliace sestry, ktoré obyčajne prešli občas aj poza zábradlie popri izbe nemocných. Úplné ticho. Práve som chcela usporiadať svoje váhavé myšlienky, keď sa dieťa znovu ozvalo: „Tu je svätá Panna!” Srdce sa mi zachvelo radosťou. Od zábradlia bolo počuť šum hodvábneho rúcha, potom zazrela som postavu vznešenej krásy, ktorá si sadla vo svätyni po strane evanjeliuma na stoličku. Neverila som svojim očiam; tu chlapčok znovu tvrdil: „Hľa, tu je svätá Panna.” Nemôžem vysloviť, čo som cítila v tejto chvíľke. Moje pochybnosti neprestali. Bála som sa, že čo vidím, že je len klam. Dieťa, ktoré videlo do duše, teraz už jako zrelý muž ma rázne oslovilo, aby som už prestala pochybovať, lebo čo vidím, je číra skutočnosť.
Pohliadnuc na nepoškvrnenú Matku Božiu, skokom ocitla som sa pred ňou. Kľakla som si na stupeň oltára a ruky položila som si na lono svätej Panny. Prežívala som najsladšie okamihy svojho života. Nemožno rozpovedať všetko, čo sa v mojej duši dialo. Svätá Panna začala rozprávať. O mnohých veciach mi hovorila, o tom však nesmiem vyprávať. Aj to mi povedala, jako sa mám chovať voči svojmu správcovi a počas utrpenia. Potom svojou ľavou rukou ukázala na oltár a prehovorila asi takto: „Pohliadni na oltár. Sem príď v každej svojej potrebe. Tu vždy nájdeš hojnosť milosti a útechy, keď ju budeš potrebovať. Spýtala som sa svätej Panny, čo znamená všetko to, čo som videla a ona mi všetko vysvetlila.
Neviem, jak dlho som tam meškala, len to viem, že zrazu stala sa so mnou taká zmena, jako keď vo tme nám svetlo zhasne; a svätá Panna, jako nejaký chvíľkový tieň zmizla v tú stranu, odkiaľ bola prišla.
Keď som vstala od oltára, hneď uzrela som chlapčeka na tom istom mieste, kde som ho nechala. „Odišla” – riekol, a kývol mi, aby som ho nasledovala. Lampy sa znovu rozsvietili a my sme sa vrátili. Aj teraz, ako predtým, išiel mi po ľavej ruke. Myslím, toto dieťa bolo mojím Anjel-strážcom. Vyslyšal moju prosbu, lebo veď aj jeho som s veľkou dôverou a vytrvale prosila, aby mi ukázal svätú Pannu. Odev jeho bol snehobiely a svietil, jako pochodeň.
Boli práve dve hodiny, keď som došla ku svojej posteli. Nemohla som viacej zaspať.”
Potiaľto reč Kataríny. Obdivuhodná jednoduchosť! Už od dávna bolo jedinou túžbou jej srdca, aby mohla uzrieť Kráľovnú nebies, a teraz, keď nadišla príležitosť: beží k nej, jako dieťa, ku svojej matke, ruky svoje vloží do lona svätej Panny, pozoruje, spytuje sa, verí, miluje, poslúcha a toto je celá jej veda. Od stáročí je ojedinelým prípadom, že niekto vo svojich videniach tak blízko sa dostal ku Kráľovnej nebies, ako ona, a predsa, keď z poslušnosti vydáva počet zo svojho hodiny trvajúceho rozhovoru s Ňou, nevyhľadáva „kveto-mluvy”, rozpovie udalosť jednoducho, tak, jako sa to stalo; a predsa nadprirodzená vznešenosť sprevádza každé jej slovo.
Vo svojej rozprave len na krátko podotýka vlastné city. Po videní ostane takou, akou bola pred ním, jednoduchou, poníženou, za ukrytým životom dychtivou, detinský úprimnou dušou.
Vo videní, blízo dve hodiny trvajúcom, nepoškvrnená Panna mnohé tajomstvá odokryje svojmu dieťaťu, ale jej zakáže, aby o nich rozprávala. Ona zase jednoduchosťou dieťaťa poslúchne a mlčí. Verná rozkazu, iba duchovnému otcovi zdelí všetko. Uplynuli desaťročia, kým služobnica Božia dostala povolenie od svätej Panny, aby odokryla tajomstvo. Na toto vlastnoručne opísala každý odtieň zjavenia. Tento cenný rukopis je až do dnes našim majetkom.
Samozrejme, že nám podáva správu len s pamäti, predsa všetko o tom svedčí že dieťa milosti aj po 46. rokoch až do najpodrobnejších čiastok v duši svojej zachovalo výjavy nebeského videnia. Kardinál Bona vykladá vo svojej „Rozlišovanie duchov” zvanej knihe, že obraz mimoriadnych udalostí z mystického života pamäť ľudská si až kupodivu verne zachová. Slová počuté pri niektorom zjavení, aj keď desaťročia uplynú, verne sú v duši vryté.
V duši sestry Kataríny r. 1876, teda blízo pred smrťou, znovu ožily spomienky tejto mimoriadnej udalosti, nie jako tiene, ktoré vrhá žiara mesiaca, ale ako jasné odzrkadlenie nebeskou žiarou osvetlenej skvelej polnoci medzi 18. a 19. júlom roku 1830.
Z poslušnosti berie pero a takto píše: „Slová nepoškvrnenej Panny, ktoré mi pri prvom svojom zjavení povedala:
„Dieťa moje, Boh ťa poverí úkolom. Budeš musieť mnoho trpieť, ale znesieš to vďačne, keď uvážiš, že to k Jeho sláve slúži. Spoznáš, čo pochádza od Boha, a nebudeš mať pokoja, kým to nezdelíš svojmu duševnému vodcovi. Mnoho protirečenia zakúsiš, ale neboj sa, lebo milosť bude s tebou. Len rozpovedz všetko s dôverou, jednoducho a neboj sa. Uvidíš veci, z ktorých musíš počet vydať. Pri modlitbe obsiahneš vnútorné vnuknutia.”
„Časy sú veľmi zlé. Mnoho nešťastia sa uvalí na Francúzsko. Trón sa zrúti. Veľké nebezpečia zastihnú celý svet. (Pri týchto slovách sa svätá Panna veľmi zarmútila). Ale príď sem k oltáru, tu každý nájde milosť, kto o ňu s dôverou a vrúcne prosí; každý, malý a veľký rovnako…”
„Dieťa moje, vďačne zošlem svojich milostí, zvlášť na Spoločnosť. Milujem ju. Veľmi sa o ňu bojím, lebo sa v nej vzmohli mnohé zneužitia. Čo sa týka vernosti k pravidlám, mám mnohé požiadavky. Vlažnosť vzrastá v oboch Spoločnostiach. Povedz to svojmu duchovnému vodcovi, keď aj nie je predstaveným. On onedlho zaujme istý úrad vo Spoločnosti a potom nech učiní všetko, aby boli pravidlá vo svojej pôvodnej prísnosti zadržané. Povedz mu v mojom mene,… aby bedlil zvlášť čo sa týka zlého čítania, utrácania času a zbytočných návštev.”
„Keď budete zase verne zadržiavať sväté pravidlá, vtedy jedna iná spoločnosť sa spojí s vašou. Trebárs toto nie je obvyklé, ale ja ich milujem… Povedz, aby ich prijali. Požehnanie Božie bude s nimi a budú požívať veliký pokoj. Spoločnosť stane sa veľkou …”
„Ale prídu aj veľké nešťastia. Nebezpečie dosiahne vrcholu. No, nebojte sa, Pán Boh a svätý Vincent ochránia Spoločnosť… (Svätá Panna bola ešte vždy veľmi smutná). Ja tiež budem s vami. Vždy som bedlila nad vami, mnohé milosti vám udeľujem… Príde chvíľka, keď všetko bude sa zdať strateným. Ale vtedy budem s vami, len úfajte. V oboch Spoločnostiach pocítite moju blízkosť, ochranu Božiu a ochranu svätého Vincenta.”
„Ale s druhými nebude takto. (Tu sa oči svätej Panny zaliali slzami). Aj z pomedzi parížskeho kňažstva padnú mnohí v obeť… Arcibiskup zomrie. Krížom opovrhnú. Cesty zaleje krv. Dieťa moje! celý svet bude v hlbokom smútku.” Svätá Panna nemohla ďalej pokračovať. S jej tvári zračil sa hlboký smútok.
„Napadlo mi, že kedy sa stane toto všetko? Odpovedi som hneď porozumela: „Štyridsať rokov a desať rokov – a potom pokoj …”
Predpovedanie sa splnilo. Otec Aladel, spovedník sestier, neskôr stal sa ich správcom a pričinil sa, aby zamedzil zneužitia revolúciou zapríčinené. Obe duchovné rodiny svätého Vincenta začali sa na podiv rozširovať. Sestry spoločnosti v Severnej Amerike, paňou Seton založenej, spojili sa 7. júla r. 1844 so spoločnosťou Dcér Lásky. Tejto istej milosti sa dostalo neskôr aj milosrdným sestrám rakúskej dŕžavy, s predstavenou sestrou Leopoldínou Brandis, a neskôr aj milosrdným sestrám v Soľnohrade a Vervierse (Belgia). Všetky sa po mnohom utrpení počas veľkej revolúcie zase zoskupili, ale od pôvodných pravidiel v menšej-väčšej miere odbočili.
Nežili v organizačnom spojení s parížskym materským domom a jako vyziabnuté vetvy pomaly sa odčesli od koreňa. Pod správou biskupov jako osobitné spoločnosti jestvovali. Ale popri tom aj ony sa menovali dcérami svätého Vincenta.
„Veľká tieseň zaľahne na Franciu.” Bohužiaľ, aj toto sa uskutočnilo. Vo Francii nastali ťažké časy. 27. júla r. 1820., teda o osem dní po zjavení sa svätej Panny, vypukla strašná revolúcia. Dľa svedectva očitých svedkov, krv tiekla po uliciach. Chrámy znesvätili. Revolucionári vrhli sa na cirkevné spoločnosti. Ničili, pustošili všade, všetko. Bezuzdná luza aj arcibiskupa začala prenasledovať. V tejto zúrivej povíchrici stali sa obeťami zbraní barbarov rehoľníci, kňazi, ba aj sám arcibiskup Darloy. Každý sa triasol, že sa zopakujú krvou písané, smutné udalosti r. 1793.
Slová: ,,Štyridsať rokov a desať rokov a potom pokoj …” privedú hádam mnohých trochu do zmätku. Podľa doslovného zmyslu predpovede bol by mal nastať roku 1880 všeobecný pokoj. Avšak nesmieme zabudnúť na to, že sestra Katarína slovami svätej Panny, len čas prenasledovaní určuje, čo sa týka pokoja, len toľko píše, že: ,,potom pokoj”. Po týchto slovách celým radom bodov označuje tajomný ráz zjavení. Ale nech sa má vec akokoľvek, prenasledovanie vyvrcholilo skutočne v pekelnej miere.
