V zúriacom víchry materským domom oboch duchovných rodín svätého Vincenta sa nič nestalo. Kým vonku hučali delá a luza bezuzdným vztekom zúrila ulicami, so všetkých strán ozývali sa výkriky hrôzy; dotiaľ za stenami, posvätenými návštevou vznešenej Kráľovnej pokoja, si odbavovali sestry duševné cvičenie v tichosti, spokojne, nevyrušovane, jako také, ktorých kráľovstvo nie je z tohoto sveta.
Nepoškvrnená verná Panna dostála svojmu sľubu, pod ochranu prijala tých, ktorých jej srdce milovalo. Aj v materskom dome misijných kňazov (lazaristov) nápadným spôsobom bedlila svätá Panna. Jednoho dňa hučiac dostavila sa k nim uličnícka chasa. Najväčšmi sa rozhadzoval ich vodca, asi 12—14 ročný chalan. Vykrikujúc tvrdil, že na vidom jeho očú doniesli do tohoto domu zbraň.
Generálny predstavený Salhorgne, v reverende vyšiel pred zástup k bráne. Malý vodca vyskočil a smiešne prízvukujúc, tvrdil svoje: „Tu je ukrytá zbraň!” Predstavený, jako kryštál v kale s majestátnou spokojnosťou stál medzi nimi. Vznešenou vážnosťou rozhľadel sa po rozcuchanej hávedi.. Chcel prehovoriť, ale nemal ku komu. Tlupa, posmelená opovážlivosťou chlapčiska, so vzrastajúcim hlukom žiadala vydať zbrane. Konečne kynul predstavený, aby mlčali. Nastalo hrobové ticho. Teraz lahodným kývol prstom, tým privolal chlapca. Tento vojensky predstúpil a stal si „do pozoru”. „No, dieťa moje, — riekol dobrotivým hlasom predstavený, — chceš vidieť moju zbraň?” — „Áno pane, chcem ju vidieť!” Otec Salhorgqe podal mu svoj breviár. Dieťa zvedavo siahlo po ňom a neobratnými pohybmi ho zvŕtalo vo svojich ušpiněných rukách. „Pravda by si rád videl aj gule, ktorými strieľam?” Drobučký človek uprel na neho vytreštené oči. „Nuž, pozri sa teda sem! Aj toto, aj toto, aj tento”, — a do radu mu poukazoval obrázky, ktorých užíval jako značky. „Jaj, pán farár, obrázky! — vykríklo dieťa, jasajúc radosťou. — „Mám ti dať jeden?” — Ó, áno pán farár, veľmi pekne prosím! — a vískajúc radosťou, odchádzal v ruke s obrázkom. Tlupa pokojne nasledovala svojho vodcu.
Inokedy zas chceli strhnúť kríž s priečelia domu, ale svätá Panna stála na stráži a vzdialili sa bez toho, žeby boli svoj plán uskutočnili.
Dľa svedectva otca Etienne, sestra Katarína už zavčas zdelila otcovi Aladelovi takýto vývoj vecí. Tak napr. povedala pánu Aiedelovi, že príde k ním jeden uprchlý biskup, nech ho neodpravia, ale vezmú do svojej ochrany, nič sa im nestane.
Správca, ako sa zdalo, neveľmi si všímal tejto správy, predsa však z tejto príležitosti v chmúrnej nálade odchádzal z materského domu sestier. Sotvaže došiel domov, už pri bráne ho čakal generálny predstavený Salhorgne. „Že ste už len tu Pane, — oslovil prichádzajúceho, — povedzte, čo máme urobiť? Biskup Frayssinous, bývalý minister kultu za Karola X. prosí nás o prístrešie. V dnešných pomeroch bolo by opovážlivosťou vyslyšať jeho prosbu, ale odpraviť ho, bolo by neľudské.” Slovo nasledovalo za slovom a otec Aladel neváhal ostať pri svojej prvej mienke; biskupa odpraviť neslobodno. Za úkryt ponúkli mu Saint Germeinen Laye, kde mu skutočne spokojne plynuli dni. Rozpovedané udalosti očití svedkovia hodnoverne dosvedčujú.
V TICHU ROZJÍMANIA
V drahom Spasiteľovi na viacerých miestach svätého Písma čítame, že: „Otvoriac ústa premluvil.” Tieto slová dokazujú najviac, ako miloval sv. mlčanie. A či môžeme povedať o nepoškvrnenej Matke Božej krajšiu pochvalu, než že: „Slová tie ukryla v srdci svojom.” Vernou nasledovníčkou týchto najsvätejších vzorov bola ctihodná sestra Katarína. Najskvelejším dôkazom jej Božského poslania je to, že verne zdelí všetko, k čomu dostane rozkaz, ale inak mlčí až po hrob. Porozumie, že ona je len nástrojom, teda nesmiem úmyslom Prozreteľnosti predchádzať. Zjavenie 27. novembra 1830. r. každého kupodivu uchváti. Sestra Katarína mlčí a okrem svojho spovedníka s nikým o tom nehovorí. Roku 1841. ju vyzvú, aby z poslušnosti písmom zvečnila svoje poslanie, z ktorého toľko požehnania, milostí a spásy vyplynulo pre celé ľudstvo. Jednoduchá, ponížená sestra sťa dobré dieťa poslúchne, sadne si a píše. Cit prichádza z ďaleká a predsa je blízkym jej srdcu, myšlienky jej sťa roj sledujú za sebou. Vznešené, veľké časy ožijú pred jej duševným zrakom a kým presiaknu prítomnosťou, vpíjajú sa do budúcnosti, aby ich človek vzal a čítal, aby sa postaral o to, žeby sa ani jedna písmena nestratila, ale aby sa splnila každá žiadosť o našu blaženosť sa starajúcej nepoškvrnenej Matky Božej.
„15. augusta’ 1841. Slávime sviatok Nanebovzatia Panny Márie. — Takto začína popis svojho najväčšieho zjavenia z 27. novembra 1830. roku. — Ó, preslávna moja panenská Matičko, slyš milostivé moju prosbu. Osvieť ma, daj mi sily a smelosti, aby som všetko ku Tvojej väčšej sláve činila. Duša moja zaletí naspäť do minulosti a zastaví sa pri nezapomenuteľných chvíľkach, aby znovu prežila prvú nedeľu, adventnú predchádzajúci milostiplný sobotný večer.”
„Verila som silne, že ešte raz spatrím tú svätú Pannu, ktorá je v najskvelejšej svojej podstatne krásna.”
„27. novembra o pol 6. večer, niekoľkými minútami po prečítaní bodu rozjímania, v hlbokom tichu začula som od zábradlia na ľavej strane kaplnky šum hodvábneho rúcha. Pohliadnuc, videla som pred sebou svätú Pannu. Stála na pologuli; ja som totižto z nej len polovicu videla. Jej snehobiele rúcho hralo ružovou barvou rannej zory. Na hlave mala krajkám podobnú ozdobu, ktorá lahodne splývala s jej vlasmi. Nad týmto dlhý, biely závoj, ktorý siahal až po zem, bez toho, žeby jej bol tvár zakryl.”
„Vo výške drieku držala v rukách menšiu guľu. Hľadela k nebesiam a kým guľu obetovala Bohu, tvár jej stávala sa vždy skvelejšou.”
„Niet možnosti vysloviť, jak úchvatne krásnou bola! Na jej prstoch skvelý sa prstene, zdobené jagajúcimi drahokameňmi. Z týchto vychádzala taká oslepujúca žiara, že svätá Panna potápala sa v záplave lesku, natoľko, že nohy a šaty nebolo možno viac rozoznať. Na každom prste mala tri drahokamene: spodný bol najväčší, stredný o niečo menší, vrchný najmenší. Lesk ich vzrastal s veľkosťou.
Kým som ju celou svojou bytosťou pozorovala, uprela na mňa svoj zrak a riekla: „Guľa, ktorú tu vidíš, vyobrazuje svet a každú osobu zvlášť.”
Oslňujúca krása a žiara vzbudila vo mne nevysvetliteľný dojem. Svätá Panna pokračovala:
„Papršleky označujú milosti, ktoré zošlem tým, ktorí o ne prosia.”
„Porozumela som, že jej milosrdné srdce sa teší, keď nám môže pomáhať. Vďačne rozdáva svoje milosti, keď sa k nej o ne utiekame.”
V tejto chvíľke utvoril sa vôkol zjavenia oválny rámec, v ktorom v podobe polkruhu asi od výšky rúk skvelý sa zlatými písmenami tieto slová: „Ó, bez hriechu počatá Panno Maria, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame!”
Zase sa stala malá premena na obraze. Z rúk svätej Panny zmizla malá guľa a ramená svoje
lahodne spustila rozostrúc ich, jako je to na medaile vidieť. Drahokameňmi ozdobené prstene aj tu vysielali čarokrásnu žiaru na jej podnožiu na zem.
„Daj zhotoviť dľa tohoto vzoru medaily — zaznel znovu jej hlas.— Všetci tí, ktorí ju na krku budú nosiť, mnohé a veľké milosti obsiahnu. Premnohé milosti dostanú tí, ktorí ju s dôverou budú nosiť.”
,,Tu sa obraz obrátil a bolo vidieť opačnú stranu medaily. Uprostred jedna veľká písmena „M”, nad ňou zo žŕdky medzi hornými koncami písmen vodorovne prepletenej vyčnieval kríž. Pod monogramom videla som dve srdcia; prvé bolo tŕním ovenčené, druhé bolo prebodnuté mečom.”
„Udivene som zbadala, že niektoré drahokamy na rukách svätej Panny nevydávajú papršleky. Nad týmto som sa nanajvýš zadivila. Nebeský hlas mi aj túto. záhadu vysvetlil: „Kamence bez lesku označujú tie milosti, o ktoré ľudia zabúdajú prosiť.”
„Keď som toto všetko vtedy svojmu spovedníkovi rozpovedala, sotvaže ma vypočul, ba bol prísny a priamo mi zakázal, aby som týmto videniam verila. Všetko som vykonala, aby som poslúchala, ale nemohla som vo svojej duši vyhasiť pamiatku videných a počutých vecí. Jedinú radosť som mala: znovu a znovu sa navrátiť k nohám svätej Panny. Verila som silne, že zase uzriem nepoškvrnenú Matku Božiu. Vo svojej nádeji som sa nesklamala.”
„V decembri toho istého roku zopakovalo sa novembrové zjavenie s tým rozdielom, že teraz nad svätostánkom, ale troška v úzadí som videla vo vzduchu sa vznášajúcu svätú Pannu. Mohla byť asi 40ročná, strednej velikosti. Nad jej hlavou celkom zreteľne sa dalo čítať: „Ó, bez hriechu počatá Panno Maria, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame.” Znovu som videla opačnú stranu medaily, a znovu som počula rozkaz, aby som dala dľa tohoto vzoru raziť medaily.”
Sestra Katarína končí svoje riadky, plesajúc: ,,(‘), jak to bude krásne, keď sa po celom svete zavzneje: „Nepoškvrnená Panna je kráľovnou nebies i zeme! Ešte aj dietky budú hlásať: „Ona je Kráľovnou každého jednotlivca!”
Jako v prípise dodáva: „Už od dvoch rokov bojujem s istým vnútorným vnuknutím. Ale teraz už ďalej nevládzem. Odokryjem vám ho, Otče, prosím vás, veľmi vás prosím, vyslyšte ma. Vyplňte moju prosbu. Prosím vás, dajte postaviť oltár na tom mieste, kde sa svätá Panna zjavila. Ešte nikdy som sa necítila k tejto prosbe natoľko pobádaná, jako teraz. Otče, všetky potrebné odpustky k tomuto obsiahnete, len proste, proste všetko, čo potrebujete, všetko obsiahnete .. . Verím, že toto zveľadí slávu Božiu a úctu svätej Panny a novú horlivosť vleje do sŕdc. Pre Boha a pre našu nepoškvrnenú panenskú Matičku vás prosím, učiňte to, ale čím skôr, tak, aby v sobotu, prvú adventnú nedeľu predchádzajúcu, bol už hotový.”
„Na stokrát a opätovne vás prosím: Otče, urobte to, uspokojte moje svedomie. Tak cítim, že Boh a svätá Panna to od vás prosia. Úpenlive prosím, neodporujte, vyprostredkujte k tomu dovolenie od nášho Velebného Otca.”
V najsvätejšom Srdci Ježiša a Marie som Vám vždy poslušná a ponížená dcéra, sestra Katarína Labouré.”
Ale vráťme sa a vyhľadajme poníženú dcéru sv. Vincenta v jej ukrytej samote a viďme, jako plnila nebeské misie, ktorými ju nepoškvrnená Matka Božia poverila.
