„PREHOJNÝCH MILOSTÍ UDELÍM VŠETKÝM TÝM, KTORÍ TÚTO MEDAILU S DÔVEROU NOSIA”
(Zjavenie 27. novembra r. 1830.)
Čo svätá Panna prisľúbila, to aj kráľovský splnila. Aj v našich dňoch nesčíselné sú uzdravenia, obrátenia, duševná a telesná pomoc, ktorú Boh zázračnou medailou poskytuje. Postele chorých, spovednice a mnohé osušené slzy môžu svedčiť, čoho je schopné materské srdce Svätej Panny k tým, ktorí sa k nej s dôverou utiekajú. Z pomedzi mnoho miliónov prípadov viďme niekoľko.
DIV BOŽEJ MILOSTI
Stalo sa to vo Veľkom Varadíne. Istý 27—28 ročný mladý merník ležal ťažko nemocný. Tento úbožiak len natoľko bol katolíkom, že ho katolícky kňaz krstil, a keď bol malým, pristúpil k prvému svätému prijímaniu. Už vo svojom detskom veku začal nenávidieť všetko, čo bolo náboženské. Zlí priatelia a zlé knihy priviedli ho k tomu, že táto nenávisť v ňom stále vzrastala; čím ďalej postupoval v školách, tým bezbožnejším sa stával, vieru a kňazov tým viac nenávidel. Obsluhu ošetrujúcej sestry z ústavu Dcér Lásky poslanej prijal, ale jej oznámil, žeby sa neopovážila pred ním ani len meno Božie vysloviť, tým menej sa modliť, alebo akúkoľvek zbožnú vec i len spomenúť, lebo on neverí v nič; v Pána Ježiša neverí; človek pochádza z opice; a práve preto treba so smrťou zmužile zápasiť, lebo touto je koniec všetkému; večného života niet, spoveď vynašli kňazi, sviatostný Ježiš nejestvuje. Vyriekol, ako svoju poslednú vôľu, aj to, že keď zomrie, aby sa neopovážili v úmrtnom dome nič čierneho upotrebiť, kríž, alebo sviečky k jeho rakvi položiť, nech sa mu neopovážia ruky zopäť, ale nech mu ich položia vedľa tela vo dve strany; k jeho smrteľnej posteli nech sa kňaz nepriblíži; na cmiteri nech kríž neoznačuje jeho hrob. Jeho matka bola veľmi nábožnou, jeho otčim, vojanský dôstojník, bol členom mariánskej kongregácie, denne prijímajúci. Napriek všetkému, voči svojim rodičom práve tak sa choval, jako oproti P. Bohu. Keď sestra prišla do domu, počutá jako sa vyslovil, predsa sa pokúsila ponúknuť mu medailu, ktorú on odmietol s tou poznámkou, aby ho s takýmto niečím neznepokojovala. Neskôr raz len tak zďaleka spomenula mu akúsi zbožnú vec, načo sa natoľko nazlostil, že jej riekol: „Keď chcete byť apoštolom, vzdiaľte sa!”
Nepozostávalo inšieho, ako vložiť medailu medzi matrace jeho postele a modliť sa za obrátenie úbohej duše. Nemoc sa stále zhoršovala. Nemocný zostal v každom ohľade neprístupným. Kňaza ani za svet k sebe nepripustil. Raz sestra ošetrovateľka rozprávala sa o akejsi náboženskej veci s matkou nemocného vo vedľajšej izbe. On to vytušil a takrečeno diabolsky sa rozzúril.
V ten deň k večeru vyslovil, že spácha samovraždu, čo počas svojej choroby často spomínal, a poneváč sestra ošetrovateľka opovážila sa učiniť tichú námietku, ihneď ju vyhnal z domu.
Aj svoju vlastnú matku odohnal. Úbohá sestra ošetrovateľka plačúc išla domov, nesmela mu ďalej ostať pred očami. Tento prípad veľmi zronil každého, ale zato nestratili dôveru. Opačne, silne verili, že v približujúci sa deň. 27. novembra „vo sviatok Zázračnej medaily” mu svätá Panna istotne pomôže.
Nato predstavená ústavu tak nariadila, že odohnaná sestra ostane doma až dotiaľ, kým nebudú v liste, alebo osobne znovu prosiť o jej pomoc. Na druhý deň prišla matka sama prosiť. Predstavená pod tou podmienkou prisľúbila znovu ošetrovateľky keď matka umožní, aby k nemocnému prišiel kňaz, nestarajúc sa o to, či ho odmietne, alebo nie. Matka to prisľúbila. Sestra ošetrovateľka teda znovu zaujala svoje miesto. Nemocný ju pekne prijal a prosil odpustenie. Nádej sa znovu v každom stupňovala, ale tým trpkejšie sa sklamali.
27. novembra sa pán farár rozhodol, že pošle k nemu svojho kaplána, priateľa nemocného a to s prevelebnou Sviatosťou Oltárnou. Márne ich upozorňovala sestra ošetrovateľka, aby sa nevystavovali istote, že odmietne sviatostného Ježiša, velební pánovia mali tak veľkú dôveru, že v tento deň sa úbožiak musí obrátiť, že od svojho úmyslu neupustili. Hovorili, že to sa im ešte nestalo, žeby boli naspäť priniesli sviatostného Ježiša. I navštívili chorého. Výsledkom za hodinu trvajúceho rozhovoru a dohadovania bolo, že sa nemocný zrovna vyslovil, že neverí nič iného, len v jedného Boha; v Oltárnu Sviatosť a v Pána Ježiša neverí, spoveď vynašli kňazi, so smrťou treba zmužile zápasiť, lebo ňou je koniec všetkému; druhého sveta niet, to nikto nemôže od neho žiadať, aby svoje tajnosti smrteľníkovi odokryl, nech ho viac neznepokojuje, nech ho ušetrí svojich návštev. Kňaz s bôľnym srdcom odchádzal, späť niesol odmietnutého sviatostného Ježiša. Pred svojím odchodom ešte poznamenal: „Keby ste cítil, že ma potrebujete, len odkážte, lebo bez pozvania už viac neprídem.”
V odpoludnie sviatku, keď totižto na tisíce rozdávajú Zázračnú medailu, medzi mnohými, ktorí ruky svoje po medaile vystierali, tam bol aj istý vojanský dôstojník, otčim nemocného.
Predstavená dala sestre ošetrovateľke striebornú medailu s pokynom, nech poprosí chorého, žeby ju prijal jej k vôli a nosil na krku, to ho nebude stáť nič, a ona veľmi prosí, aby splnil jej prosbu. Hodina milosti odbila. Nemocný prijal medailu a riekol: „Jako prídem k tomu, že ctihodná sestra predstavená na mňa myslí?” Dve veľké slzy kanuli mu dolu tvárou. Druhého dňa prosila sestra ošetrovateľka, aby sa smela pomodliť modlitbu, ktorá je na medaile: „Ó, bez hriechu …” On sa nemusí s ňou modliť, nech len počúva.
Ošetrujúca sestra nevyčkajúc ani dovolenia pokľakla a modlila sa. Odpoveďou boli znovu dve veľké slzy. Toho dňa večer a na druhý deň ráno sestra sa opäť hlasito modlila. O chvíľku pokynul nemocný prstom sestre, aby pristúpila k nemu a to jej pošeptal do ucha, aby odkázala pre velebného pána (jeho priateľa) a poprosila ho, aby prišiel k nemu. ,,Prečo si ho žiadate, pane merníku, chcete s ním snáď dišputovať?” „Nie, spovedať sa chcem!” Na piatu hodinu odpoludnia určili návštevu. Po hodinu trvajúcej, — ľútostiplnej spovedi, zmieril sa s Bohom a bol veľmi blažený.
Sotvaže sa kňaz vzdialil, – nemocný riekol: „Milá sestra, pomodlite sa nahlas tú krásnu malú modlitbičku, ja ju neviem spamäti!” A zase: „Opíšte mi tú krásnu modlitbičku, aby som sa ju mohol často v sebe modliť!” Od tých čias mnohokrát za deň bral do svojich sa trasúcich rúk papierik a trebárs sotva ho mohol udržať, lebo bol sťa kostlivec, svojim zlomeným hlasom zbožne sa modlil trikrát za sebou: „Ó, bez hriechu počatá Panno Maria, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame!”
Matku jeho mnohé trápenia učinili nervóznou, keď dakedy učinila prudkejší pohyb, alebo začala plakať, nemocný prosili sestru: „Milá sestro, pošlite von moju matku, lebo ja som sa aj to vyspovedal, že som bol netrpezlivý, nervozita ma však veľmi rozčuľuje.” Sestrám odkázal, aby sa modlili zaň o milosť dobrej smrti. Potom znovu dal volať velebného pána, opäť sa vyspovedal, prijímal a prijal posledné pomazanie. On, ktorý nedávno povedal: „Keď chcete byť apoštolom, vzdiaľte sa!” — teraz sám stal sa apoštolom. Svojmu staršiemu bratovi odkázal, žeby sa obrátil k Bohu a staral o zbožnú výchovu svojich dietok, aby nepostrádali toho blaženého stavu, ktorého on dosiaľ postrádal, lebo len teraz cíti, čo znamená veriť a čo je ovocím viery!
Keď 9. decembra večer prijal sviatosti, za úplné dve hodiny bol celkom pohrúžený v blaženosti. Ničoho nezbadal, čo sa okolo neho dialo, ešte ani to nepočul, že jeho matka hovorila: „Teraz mu dáme 30 kvapiek morfiumu.” Len vtedy prišiel k sebe, keď to už aj prehltol, načo si bôľne vzdychol: „Bože môj, Bože môj, čo sa so mnou stalo? Drahá mamičko, prečo si to urobila, prečo ste ma vyrušili z mojej blaženosti?” Ale potom sa zľakol, že urazil matku a hneď prosil, aby mu odpustila. Pohliadol na obraz panenskej Matky a takto sa modlil: „Drahá moja panenská Matičko, odpusť mi!” Hotový bol na každú obetu, len aby žiaden hriech nespáchal, zhrešiť nechcel viac na žiaden pád.
Od svojho obrátenia ráno, na poludnie a večer – vždy on sám upozornil sestru, aby sa modlili. Sestru to už mrzelo, a umienila si, že sa bude snažiť, aby ho predstihla. Ale sa jej to nepodarilo. Keď sa o niečo horšie cítil, hneď prosil sestru, aby sa modlila.
Jeho starého otca — bol to 83 ročný starý pán, — natoľko dojal prejav viery u vnuka, že vrátiac sa do svojej izby, riekol: „Vyspovedám sa!” — 83 ročný bol, ale sa neopovážili pred ním spoveď spomenúť, trebárs sa už od svojho sobášu nespovedal. Jeho už spomenutý brat, keď vyšiel z izby nemocného, rozhodol sa: „Katolíkom budem!” — Tetka jeho, aj so svojim mužom, hneď po návšteve chorého s tým odhodlaním odišla od jeho postele, že obidvaja sa vyspovedajú, čo už cez dlhé roky zanedbávali. Takto sa stal chorý z milosti panenskej Matky aj sám apoštolom. Naša panenská Matka Zázračnej medaily aj teraz preukázala svoju veľkú moc.
10. decembra celý deň sa modlil. 11-ho, cítiac približovať sa posledné chvíľky, neprestajne vzdychal: „Milovaný drahý môj Ježišu, zmiluj sa nado mnou!” — „Odpusť mi!” — „Bol som veselý, ach, jak mnohokrát som zhrešil” — „ó, sladká moja panenská Matičko, v teba skladám všetku svoju dôveru, pomôž mi!” — „Milá sestro, čo vám mám dať na pamiatku, jako sa vám zavďačiť, za tak mnohé dobro, ktoré ste mi prejavili?”
„Pán merník mi dáva veľmi mnoho pamiatok svojím príkladným chovaním. Prosím vás, modlite sa za mňa v nebi!”
„Budem sa modliť tam, v krásnom nebi, budem prosiť drahého Ježiša, žeby mi dovolil, aby som sa mohol vrhnúť k jeho nohám.”
Inokedy: „Ja idem napred a tam vás dočkám, milá sestro, aj velebného pána.” Kríž kŕčovite tisol k svojmu srdcu a perám, neprestajne ho bozkával a trasúcou rukou stále sa prežehnával, modliac sa medzi tým: „Milostivý Ježišu, odpusť mi! Ó, bez hriechu…”
Až do poslednej chvíľky bol pri pamäti, stále sa modlil. Sestra predriekala vieru, nádej, lásku a ľútosť… a on hneď pokračoval. O pol deviatej ráno zomrel tíško; pery jeho aj naposled otvorili sa k modlitbe.
