ZÁZRAČNÉ UZDRAVENIE
V júni r. 1914., dopravili ťažko chorého človeka do našej nemocnice. Mal štyri dietky. Mohol byť asi tridsaťročný. Nohu mu celkom voz rozdrúzgal. Nešťastie stalo sa na poli, a ešte k tomu večer, takže len pozde sa mu dostalo pomoci, Rana jeho sa strašne nakazila. Lekári usúdili hneď, že je nutné odrezať nohu, pomoc je iba tak možná. Ale ani to nie je radno,- lebo horúčka nemocného prevyšuje 39 stupňov a aj inak je veľmi slabý. Bolo takmer isté, že keď ho pred operáciou uspia, usne večným spánkom.
Páni lekári, odovzdávajúc nám nešťastníka, poznamenali: „Niet pomoci, udržte ranu čisto!” Stehno úplne sčernelo a rozširovalo neznesiteľný zápach. Odporúčali sme nemocnému, aby prijímal a začal deviatnik k úcte nepoškvrnenej Panny zázračnej medaily. Deviatnik sme aj my započali, a zo samej sústrasti – aj ostatní nemocní v tej sieni sa k nám pripojili. Na ranu sme priviazali zázračnú medailu a umývaly sme ju lurdskou vodou. Na štvrtý deň novény, ktorý bol dňom jeho svätého prijímania, oh, div divov! Každá stopa nákazy sa stratila. Rana bola čistá, červená, bez zápachu. Nemocný spal v noci výborne.
O niekoľko dní na to poprosili sme lekára, aby raz obzrel nášho nemocného. Lekár div že neskamenel od prekvapenia. Stále opakoval: „To je nepochopiteľné! Toto je zázračné!” Potom žartovne riekol nemocnému: „Ale prosím vás, ku ktorému svätému ste sa modlili?” — „Pane, — odpovedal tento — k nepoškvrnenej Panne.” -— Lekár umĺkol. Za krátky čas sme ho ešte ošetrovali, a lekárskou vedou na smrť odsúdený úbohý nemocný, celkom zdravý opustil nemocnicu. Koleno mu ostalo trocha nehybným, ale ho nehatilo v tom, aby si vyhľadával chlieb. Za ochranu svojho života uznával svätú Pannu zázračnej medaily a stal sa horlivým kresťanom.
KDE UŽ ČLOVEK NESPOMÔŽE.
V októbri r. 1922 bola v Pábe skrze Zázračnú medailu mimoriadne vyslyšaná modlitba. Stalo sa to nasledovne:
Istá naša žiačka skončiac prípravovňu, obsiahla diplom profesorky na „Ženskej škole Alžbety”. Poneváč stanicu na meštianskej škole nedostala, stala sa učiteľkou ľudovej školy majerskej, v nádeji lepšej budúcnosti. Z rodinného kruhu dostala sa do sveta, jako chránená kvetinka. Ľaliu jej duše chránil plášť panenskej Matky od úpalu slnka a od prachu. Deva obdarená básnickým nadaním, — inak kongreganistka — aj v básniach dala výraz svojej lásky k nebeskej Matičke. Všetko na to poukazovalo, že jako ideálna žena obstojí v živote. Lenže nádeje sa neuskutočnili.
Na majeri bývala len jedna panská rodina, bola to rodina správcu. Prišla teda do celkom nového ovzdušia. Keď na vianočné prázdniny zašla domov, matka s hrôzou zbadala zmenu na svojom dieťati. Manželka židovského správcu drsnou rukou zborila oltár, ktorý materská ruka a kláštor za dvanásť rokov stavali. „Telo opatrovali — hovorila nám zarmútená matka, — ale dušu zabili.
Aby zahatila cudzí vplyv, odporúčala matka svojmu dieťaťu, aby radšej hudbou a čítaním vedeckých kníh trávila svoj voľný čas. Poneváč klavír bol len u správcu, deva nepretrhla úplne styky s tou rodinou. Nasledujúc napomenutie matky, aj čítala, ale bez výberu a toto ju zviedlo po svahu do priepasti, úplnej nevery. Do prázdnin stala sa z niekdajšej horlivej kongreganistky atheistickými a komunistickými zásadami presiakla, zvrhlá duša.
Prišiel komunizmus. Zaslepená a teraz uplatniť sa snažiaca mladá deva, stala sa jeho oduševnenou prívrženkyňou. Pri jednom učiteľskom zhromaždení aj proti nám rozprávala v takom zmysle, že keď nechceme presvedčenie podriadiť ideám komunizmu, aby sme opustili školy. Pre toto sa celé mesto od nej odvrátilo, a keď vláda „červených” prepadla, stala sa deva vyvrheľom spoločnosti.
Za dva roky žila v meste jako opravdivý pustovník. Neustále sa triasla, že ju pre jej reči chytia. Bez pomoci Božej znášané uponíženie strávilo jej duševnú silu, nemoc podrývala jej zdravie. Rýchlym tempom spiechala ku hrobu, bez toho, že by si bola toho vedomá bývala.
Rozhodli sme sa, že ju navštívime a tento svoj úmysel sme jej odkázali. Tušila, že budeme vyprávať o spovedi, preto nežiadala si našej návštevy. O niekoľko dní však predsa poslala pre nás. Stretnutie bolo veľmi boľastné. Jednúc kvetúce dievča sťa kostlivec ležalo na posteli s ružami tuberkulózy na tvári. A ešte jej duša!… Rozprávali sme o jej detskom veku, čo jej bolo príjemným, ale o náboženstve a o spovedi sme nehovorili ani slova. Prv, než sme odišli, jedna sestra zavesila jej na krk Zázračnú medailu s tou prosbou, aby povzdych každý večer odriekala. S úsmevom ju prijala, ale modlitbu neprisľúbila.
Po našom odchode riekla svojej matke: „Keby som mohla veriť, teraz by som sa medaile tešila.” Ale si ju nestrhla s krku, prosila svojich, aby odriekali ten povzdych každý večer. Aj my sme započali modlitbu. Každú hodinu vznášali sa z úst našich dietok prosebné povzdychy k nohám panenskej Matky…
O niekoľko dni zašiel k nej niekdajší spovedník, ale o Bohu, o spovedi nechcela ani počuť. Modlitbu sme zmnohonásobnili a bezpodmienečne sme dôverovali v dobrej panenskej Matke, a ona ani neopustila svoje dieťa. Pri jednej návšteve dostala krížik. Pohliadla naň, zbožne ho pobozkala a oči sa jej zaliali slzami. Čas milosti sa priblížil.
„Chcem sa spovedať, — riekla svojim, — ale nenáhlite, lebo chcem vykonať životnú spoveď a k tej sa musím dobre pripraviť.” Za dva dni skúmala svoju dušu a jej ľútosť bola tak úprimná, že keď vykonala sv. spoveď, jej duchovný otec sa takto vyslovil: „Tak sa spovedala, jako svätá. Za tých desať dní — od prvej návštevy počítajúc — skutočne zázračná premena sa stala s jej dušou.” Po rozhrešení túžobne si žiadala Ježiša, na Jeho presvätom srdci blažené spočinula po trojročnom blúdení. Spokojne hovorila o smrti, a s detinskou dôverou riekla: „Onedlho uvidím Boha.”
O päť dní tíško vzlietla jej duša do večnosti.
My ale s povďačným srdcom padáme pred svoju Paniu Zázračnej medaily, ktorá v dvanástej hodine zachránila dušu svojho dieťaťa z drápov zlého ducha.”
Stalo sa to v istom zadunajskom meste r. 1903. Mariánske dieťa prišlo k sestrám so zvesťou, že istá žena ťažko chorá leží úplne opustená. Jej duša je hriešna, zúfalá. Jedna sestra hneď k nej spiechala. Vzala sebou Zázračnú medailu. Cestou modlila sa ruženec. Strašný obraz spatrila pred sebou. V starej, napolo zrútenej maštali, nechránenej pred dažďom a vetrom, ležala nemocná v jasliach. Na jej tvári zračili sa muky, boľasti a rozhorčenia, do ktorých sa vmiešal teraz výraz hnevu. Sotvaže zočila sestru, zlostne vykríkla: „Choďte z tadeto! Nepotrebujem vášho Boha!” Sestra, jakoby to ani nebola zbadala, s láskou sa k nej približuje a niekoľko prívetivých slov k nej prehovorí, ale táto ešte zúrivejšie kričí: „Už som vám povedala, nechajte ma! Však už len nejako zdochnem! Keď prídem aj do pekla, za to nič: aj druhí to vydržali, aj ja to vydržím!…” Potom obrátila sa k stene. Sestra ostala sa pri nej modliť. O hodnú chvíľu sa nemocná poobzerala vôkol. Divila sa, že sestru videla ešte tam. „Ešte ste tu? — Nuž a kto vás poslal, prečo ste prišli?” — pýtala sa, „Aby som vám pomáhala, milá tetuška, preto som prišla. Svätá Panna ma sem poslala!” Úbohá chorá začala už miernejším hlasom vyprávať, ale medailu ešte neprijala. Spolu s mariánskou devou pekne sme jej usporiadali lôžko. Od domácich sme pýtali čisté šaty, a preobliekli nemocnú, ktorá ich s napnutosťou pozorovala, a keď jej sestra znovu ponúkla medailu, už sa viac nezdráhala, ba ešte aj pomáhala aby jej ju táto mohla na krk zavesiť. Mrazivý novembrový vietor divoko zaburácal biednou maštaľou, jakoby to bol posledný výron pekelného vzteku. Hľa, znovu utratilo dušu, ktorú už za svoju považovalo. Zázračná Matka naša bola k nej milosrdnou. Ani nemocná nemyslela viac na zimu a na bôle, zbožne ľúbala medailu.
Sestra teraz začala hovoriť o svätej spovedi. „Jestli poznáte takého kňaza, ktorý mi všetky hriechy odpustí, zavolajte ho, lebo ja som veľká hriešnica!” — riekla nemocná.
Medzi iným aj to sa od nej dozvedela, že ona je svokrou majiteľa domu. Výsledkom jej reči bolo, že ťažko chorú preniesli do čistej riadnej izby, a tam ešte v ten deň prijala Pána, jako pokrm na cestu do večnosti. Avšak, žiaľ, nevďačné dieťa ešte toho samého dňa večer vyhnalo svoju matku, ktorá odpoludnia nasledujúceho dňa v maštali vydýchla svoju s Bohom zmierenú dušu. V posledných chvíľach znášala svoj osud už odovzdane do vôle Božej.
„Žil v našej dedine istý majetný zostarnutý roľník, katolík, ktorý sa však o svoje náboženstvo takrečeno vôbec nestaral, do kostola nechodil; že kedy pristúpil ku sviatosti pokánia, na to už ani nepamätal; pravdepodobne keď vstúpil do stavu manželského. Tento poľutovaniahodný človek známy bol zvlášť svojim strašným zlorečením, ktorým každého, ale zvlášť svojich susedov často pohoršoval.
Pred smrťou asi za dva mesiace chorľavel a natoľko sa bál smrti, že kým mu sily dovoľovali, častejšie vyšiel v nočnom čase na role a tam sa motal, domnievajúc sa, že ho tam smrť nenájde. Dozvedeli sme sa o jeho chorobe, i šla som ho navštíviť. Prívetivo ma prijal, (ešte aj ruku mi chcel podať), rozpovedal svoje boľasti a ja som mu to i to radila. Odporúčala som mu, že keby sa horšie cítil, aby sa vyspovedal. Prosila som ho, aby vzýval o pomoc preblahoslavenú Pannu, a žeby si na toto ľahšie rozpomenul, aby nosil na krku medailu, ktorú som sebou priniesla. Nevyžaduje to žiadnych zvláštností, len nech občas prosí našu nepoškvrnenú Matičku na pomoc. Medailu nosiť sa zdráhal, ale prisľúbil, že keď sa bude horšie cítiť, dá zavolať velebného pána.
Potom pohovorila som s jeho domácimi o príprave, potrebnej ku prijatiu posledných sviatostí. Úbohý nemocný nepozoroval na nás, namáhal sa so šnúrkou a dal si medailu na krky. Nepoškvrnená svätá Panna nemeškala vyprosiť svojmu zblúdilému dieťaťu milosť obrátenia. Veď ešte nikto sa k nej neutiekal bez toho, aby nebol býval vyslyšaný! O dva týždne na to sa stav jeho zhoršil. Sám si dal volať, ba súril kňaza. Po svätej spovedi, kedykoľvek som ho navštívila, vždy som ho našla spokojného, blaženého a trpezlivého. Ani v posledných hodinách nebolo tomu inak. Stále sa modlil. Posledným jeho povzdychom bolo: „Bože môj, pomôž!” a bez smrteľného zápasu usnul v Pánu.
„Do našej nemocnice priniesli chudobného človeka, s neobyčajne ťažkým úrazom. Lekár učinil všetko možné, aby črevá naspäť umiestnil, ale konečne musel uznať, že všetka jeho námaha je bezvýsledná. Vyriekol, že niet pomoci, úbožiak musí zomrieť. Dali sme mu Zázračnú medailu a povzbudzovali sme chudáka, aby celú svoju dôveru zložil v mocnú prímluvu presvätej Panny. Zároveň sme mu odporúčali, aby prijal sviatosti zomierajúcich. Privolil. Vyspovedal sa; sväté telo Pána však pre stále vracanie, pri našich veľkých úzkostiach len tak mohol prijať, že mu kňaz podal malunký kúsok svätej hostie, rozpustený vo vode. Potom začal vysluhovať posledné pomazanie, a hľa, počas tohoto svätého úkonu, — k podivu nás všetkých — sa črevá samo sebou vtiahli naspäť; úraz prestal a po výroku lekárov, že je im celá vec nepochopiteľnou a zázračná, odchádzal náš človek na druhý deň úplne zdravý z nemocnice.
V SMRTEĽNOM NEBEZPEČÍ
Istý mladý človek mnoho starostí zapríčinil matke svojím neporiadnym sebachovaním. Úzkosti už aj tak nepotešiteľnej matky až do krajnosti stupňovala smutná zvesť, že syn hodlá opustiť svoju vlasť a že do Ameriky sa vysťahuje šťastie hľadať. Márne boli mnohé horké slzy a náreky dobrej ženy, syn tvrdošijne vytrval pri svojom úmysle. Prv než by bol vystúpil na loď, vyhľadal v Salzburgu svoju staršiu sestru, ktorá bola milosrdnou sestrou, aby sa s ňou rozlúčil. Keď sestra videla, že brata svojho, akýmkoľvek nebezpečným sa zdal jeho plán, zadržať od neho nemôže, ponúkla mu zázračnú medailu, prosiac ho, aby túto nosil stále na krku. Mladý človek najprv jej žiadosť odmietol s poznámkou, že však ju nemôže verejne nosiť. „Však tomu sa dá ľahko odpomôcť” — riekla sestra — a niekoľkými stehmi zašila mu požehnanú medailu do goliera kabáta. Vystúpil údajne na nešťastne vyrobenú loď „Titanic”. Sťažne vyzdvihli a obrovské vodné teleso za radostného hluku cestovateľov sa pohlo. Nik netušil hroznú katastrofu, ktorá ho očakávala. Nášho mladíka čoskoro opustila dobrá vôľa. Zmocnila sa ho túžba za domovom a jakokoľvek sa snažil, nemohol jej odolať. Zaumienil si, že pri prvom prístave vystúpi z lode a navráti sa do svojej vlasti. Tak sa aj stalo. Sotvaže opustil loď, zvesť hrôzyplnej drámy odohranej sa medzi dvoma dielami sveta otriasla svetom. Titanic, morský obor, kráľ lodí, bol zničený. Mladík si prvou myšlienkou vzpomnel na medailu. Zaraz upovedomil matku o tom, čo sa stalo, uisťujúc ju, že syn jej je zachránený a na veky bude verným ctiteľom nepoškvrnenej Panny zázračnej medaily.
MARIA VŽDY POMÁHA, V KAŽDOM ČASE!
Nepoškvrnená Matka naša so dňa na deň uskutočňuje svoj sľub ku Zázračne] medaile pripojený. Naše sestry z nemocnice v kostoloch rozprávajú nasledujúci prípad: „Ťažko nemocného dopravili do našej nemocnice. Lekári sa zriekli všetkej nádeje. Úbohý nemocný bol slobodným murárom, nebolo sa teda čo diviť, keď hneď pri svojom príchode oznámil, že o spovedi nechce ani počuť a nech nespomínajú pred ním nič, čo by sa na ňu vzťahovalo. Napriek tomu ho velební otcovia františkáni viackrát cez deň navštívili, ale bez výsledku. Jeho nemoc sa každou minútou zhoršovala. Dľa súhlasnej mienky lekárov, ostávali mu už len hodiny. Sestra s úplnou dôverou do milosrdného srdca nepoškvrnenej Matky ukryla – zablúdila, so smrťou zápasiace, hriešne jej dieťa, a pod jeho podušku položila Zázračnú medailu. K večeru spýtala sa sestra úbožiaka, či nenosí pri sebe Zázračnú medailu? Odpoveď bola samozrejme záporná. Dobrá sestra sa neuspokojila, ale ponúkla mu medailu, s poznámkou, aby ju nosil s dôverou, že už mnohokrát zázračne pomohla, práve pre toto ju menujú zázračnou medailou. Nemocný pozorne počúval, potom pozdvihol agnuštek k ústam a pobozkal ho. Ale sa ohradzoval proti tomu, aby ho nosil a prosil sestru, aby mu ho dala do vrecka. Naša Matička zázračnej medaily nenechala ani tento zovňajší znak úcty bez odmeny. Nemeškala myšlienky svojho večnému nebezpečiu vystaveného dieťaťa v dobrý smer upraviť.
Ešte toho dňa večer oslovil nemocný sestru: „Kto bude v noci pri mne, keby som niečo potreboval?” — „Ošetrovateľka ostane pri vás, ale keď si niečo žiadate, prosím, nech ma zavolá, hneď prídem” — odpovedala sestra. Sotvaže odišla od jeho postele, už aj poslal pre ňu. Započal nasledovný rozhovor: „Milá sestra, čo budeme teraz robiť? Čo bude teraz?” — „Čo – Pán Boh chce! Odovzdajte sa, prosím vás, do vôle Božej, a odporúčajte sa do ochrany dobrotivej Matky jeho a vtedy pôjde, všetko dobre a ľahko”. „Veríte to milá sestro? — riekol — áno, to vy môžete urobiť, ale ja nie!… Som stratený! … Mne už nikto nemôže pomôcť! . .. Bez pomoci som stratený! …” Aj kamenné srdce by boli dojali bôľné výkriky so zúfalstvom zápasiaceho, zomierajúceho úbožiaka.
Dobrá sestra všetko učinila, aby ho uspokojila. Pripomínala mu veľké milosrdenstvo Božie, ktorý je hotový aj najväčšiemu hriešnikovi odpustiť, keď sa tento skrúšene k nemu obráti. Snažila sa vliať do neho smelosti a dôvery. Ale z úst úbohého nemocného vychádzali znovu len trpké žaloby: „Nie! mňa On nechce! — Oj, dobrá sestro, keby ste vedeli, kto som ja! … A čo som urobil!” Tu sa mu zasekol hlas. Na niekoľko chvíľ nastalo hrobové ticho. Milosť zvíťazila. — „Prosím, milá Sestro, dajte sem tú…” a ukázal na krky. Sestra radosťou plesajúcim srdcom vyhľadala medailu. Trasúcou rukou siahol zomierajúci po nej a pobozkal ju. Potom priviazal si ju s pomocou sestry na šnúročku na svojej košeli. Od rozčúlenia natoľko ustal, že za čas ani hovoriť nemohol. Keď prišiel troška k sebe, riekol: „No, milá Sestro, odbavme si všetko a potom pôjdeme! Áno, áno, len povedzte mi prosím vás, čím začať?” — ,,Či by ste sa nechceli vyspovedať? — pýtala sa sestra. Keď sa zmierite s P. Bohom, hneď budete spokojnejší a blaženejší”. „Tak spravím všetko, jako vy chcete, milá Sestro, ale ja sa tomu nerozumiem” . . . Sestra rozprávala mu o dôvere v milosrdenstvo Božom; potom modlila sa hlasité krátke modlitbičky, povzdychy. Úbohý chorý viackrát si z hlboká vzdychol: „Milá Sestro, to je veľmi pekné, ale ja … ?” Zlý duch prevádzal s úbožiakom poslednú hru pekelnej nenávisti, avšak oproti tej, ktorá potrela hlavu pokúšajúceho hada, ostal bezradným. Sestra videla, že čas milosti nadišiel, i ponúkla sa, že hneď dá zavolať velebného pána. Nemocný prosil: „Počkajme snáď do rána, vtedy sa vyspovedám a odbavím všetko a potom pôjdeme.” — Človek nevedel bez pohnutia hľadieť, s akou dôverou bozkával medailu. Keď trocha zdriemol, zobudiac sa, hneď prosil sestru, aby sa s ním modlila na hlas. Vždy sa zaoberal myšlienkami na sv. spoveď. Ledva sa vyčkal rána. „Vyspovedám sa, vykonám všetko, potom bude všetko dobre, pravda, milá sestro?!” — hovoril, medailu znovu a znovu tisnúc k ústam. A tmavú noc zamenilo jasné ráno. Božský Majster opustil malý svätostánok sprevádzaný svojou nepoškvrnenou Matičkou zašiel si k úbohému prv hriešnemu, ale teraz už obrátenému zomierajúcemu. Po dlhej, ľútostiplnej spovedi zazneli slová rozhrešenia a ozdobený posväcujúcou milosťou prijal do srdca svojho Majstra Srdce na srdci, v najvnútornejšej zbožnosti strávil čiastku dňa. Dobrá panenská Matička previedla dušu svojho dieťaťa ešte toho dňa bránou smrti, k sudcovi, ktorého sa len pred chvíľou naučil poznať a ctiť, aby Ho už teraz večne miloval.
V NAJVÄČŠEJ NÚDZI
Istý, z poprednej rodiny pochádzajúci mladík, rodom Talian, ostal bez chleba. Stratiac úrad, počal tratiť aj vôľu a chuť k životu. Jedna z Dcér Lásky píše o ňom nasledujúci prípad: „Vyhľadal ma, prosiac o radu a o pomoc. Všetko som učinila, aby som ho primäla k tomu, žeby, nemajúc lepšieho, chytil sa nejakej jednoduchšej práce, ktorá ho zachráni od smrti hladom. Hrdosť jeho sa vzpierala akémukoľvek odvetviu priemyslu. Popri nepatrnej hmotnej pomoci dala som mu Zázračnú medailu, do ľútostivého Srdca nepoškvrnenej Panny ukryjúc vec toho nešťastníka. Odišiel.
Onedlho za tým ma znovu navštívil a nasledovne mi rozpovedal svoj ďalší osud.
„Jedného dňa, Sestro moja, prechádzajúc sa na pobreží Sainy, tak tmavým som videl svoj osud, že vidiac istú smrť, ktorá ma i tak sleduje, napadlo mi, že skončím svoj biedny život. Dlho som nerozmýšľal, ale hneď som chcel previesť svoj strašný plán. Len skok a vlny hučiac by boli zakrúžili nado mnou, keď takmer mimovoľným pohybom pochytil som medailu, ktorú som mal na prsiach. Duša sa mi zachvela a odstúpil som. Nie, riekol som, toto je zbabelosť! Zľaknúť sa života, to poukazuje na mizerný charakter! Dúfať a pracovať! Ale jako dostanem prácu? Celý roj myšlienok a pochybností sa mi preháňalo mozgom.
Od prežitého duševného otrasu a mnohého strádania ma sily natoľko opustili, že ledva som sa vliekol. Zašiel som do skladišťa s uhlím. Prosil som, či by ma nemohli k niečomu upotrebiť, doložiac, že už dva dni som nejedol ani sústa. „Pokálajte trochu dreva” — znela odpoveď. Bez slova som sa dal do toho. Moje pohyby svedčili veru o strašnej nezručnosti, Môj predstavený pohoršený sa ku mne obrátil: „či ste ešte nikdy nerúbali dreva?” — „Bohužiaľ, ešte nikdy, — odpovedal som”. „Čím sa zamestnávate?” „Teraz ničím. Inak som merníkom.” — „Ej! zahoďteže tú sekeru, však práve takéhoto človeka potrebujem teraz!” — odpovedal a dal mi výbornú stanicu.
Vidíte, Sestro moja, — zakončil mladík svoju rozpravu, — vaša medaila priniesla mi telesné-duševné šťastie. Zvelebujem dobrotivého Spasiteľa, že Matičku svoju aj nám dal za matku.”
