Myšlienka približujúcej sa smrti už neopúšťala sestru Katarínu. V polovici augusta ju navštívila jej mladšia sestra so svojimi dvoma malými dcérkami. Dobrá tetuška dala väčšiemu dievčatku malú pamiatku k prvému svätému prijímaniu. Upozorňovali ju, že dar je ešte priskorý, lebo že dieťa ešte len budúceho roku pristúpi k prvému svätému prijímaniu. „Dieťa moje, na rok ja už tu nebudem" — odpovedala tichou dobrotou. Sestra jej namietala, že o smrti nemôže byť ešte ani reči, však sa dobre cíti, ako inokedy. Na čo ona odpovedala: „Neveríš, a ja ešte raz hovorím: roku 1877-ho sa nedožijem."
Stalo sa, ako povedala. Avšak nielen v tejto jednej otázke prehliadla závojom budúcnosti, ale mnoho dôležitých vecí predpovedala a všetko sa presne vyplnilo.
Desiatimi rokmi pred svojou smrťou, viackrát hovorila o jednej svojej spolusestre: „Z Enghienu sa vysťahujeme."
— „Ale kto vám to povedal', milá Sestro?" — „Videla som veľký palác, bolo na Ňom napísané: „Enghienská útulňa".
Roku 1901. preložili útulňu do kaštieľa kniežaťa Aumala. Nadpis aj teraz možno čítať: „Enghienská a orleánska útulňa." Ešte aj oblek presne popísala: „Mužovia budú nosiť modré, ženy čierne šaty."
Sestra Katarína na vnuknutie svojej do budúcností vidiacej duše predpovedala, že kostol v blízkosti enghienskej útulne stavať sa majúci vysvätia k úcte nepoškvrneného Počatia. Povedala aj to, že otec Olmer, duchovný, „Krajinského ústavu slepých", bude farárom toho nového chrámu. A skutočne Nariadením kardinála Gudberta, zo dňa 28. marca r. 1877-ho stala sa patrónkou nového chrámu nepoškvrnené počatá Matka Božia. V septembri nasledujúceho roku otca Olmera vymenovali za farára. V časopise „Náboženský týždeň" (z 13. februára r. 1909) čítame, že otca Olmera pred jeho vymenovaním dvoma rokmi, keď nemohlo byť ešte ani reči o tomto vyznačení, sestra Katarína tak pozdravila, ako farára chrámu nepoškvrneného Počatia.
Všeobecný zástupca evreuxkej diecézy, duchovný Karola X., pán Piau, len len že neztratil svoju stanicu. Už dávnejšie poznal sestru Katarínu, mnohokrát ju vyhľadal, tak aj teraz a vyžaloval sa jej.
„Otče — riekla sestra, — iďte do švajčiarska, tam vás čaká missia". Kňaz bez pochybnosti nasledoval jej slová a odcestoval do, Švajčiarska. Predpovedaná úloha naň skutočne čakala a viac ako za dvadsať rokov ju aj konal požehnane. Veľmi, preveľmi mnoho dobrého vykonal najprv v Miontete (Švajčiarsko), jako duchovný vodca noviciátu rehoľníc Svätého Srdca, neskôr v Kienstheime, (Elsasko), asi na dva kilometre od Colmara. Všetko toto rozpráva otec Bandier zo spoločnosti Ježišovej, s úctou sa rozpomína na účinkovanie a zásluhy dobrého pána Piau.
Roku 1876. otec Chevalier, dočasný predstavený kongregácie missionárov a správca Dcér Lásky — ktorý pravdepodobne od pána Aladela, vedel niečo z udalostí — viackrát vyhľadal sestru Katarínu. Mal totižto plán upraviť novšie vydanie knihy o Zázračnej medaile (otcom Aladelom písanej). U najpatričnejšej osoby, u sestry Kataríny sa dozvedel na podrobnosti zjavenia. Raz takto riekla k nemu zbožná služobnica Božia: Keď roku 1842, blahej pamäti otec Aladel náhlil posledné vydanie, povedala som, mu, že ani on, ani ja, nedožijeme nasledujúceho vydania, lebo ten, ktorý bude na ňom pracovať, len po našej smrti ho dokončí. Knižka otca Chevaliera vyšla z tlače len roku 1878, teda viac než o rok po smrti sestry Kataríny.
Aj o svojej blízkej smrti vždy tak hovorila, ako o radostnej udalosti, pojacej sa k určitému dátumu. Povedala, že pri pohrebe nebudú potrebovať koča, lebo prejde len do Reuilly. Predpovedanie sa čoskoro splnilo.
Svätá smrť
Vo sviatok narodenia Panny Marie r. 1876. navštívila svätá Panna svoje verné dieťa ťažkou nemocou. K dávnemu prudkému boleniu kolena pripojila sa boľastná srdcová vada a záchvaty astmové. K novembru sa jej zdravotný stav natoľko zlepšil, že ročné duševné cvičenie mohla vykonať v materskom dome.
Vtedy bola posledný krát v ulici Bac. No, napriek svojmu vysokému veku a veľkej slabosti neprijala žiadnej výnimky. Kľačala o závod s mladými, zúčastniac sa každého spoločného cvičenia. Jedného dňa zašla do seminára, kde seminárske sestry držiavali svoje spoločné duševné cvičenia. Na konci siene boli zavesené 2 staré obrazy, zhotovené ešte r. 1830. Jeden vyobrazoval zjavenie sa srdca svätého Vincenta, druhý ale zjavenie nepoškvrnenej Panny z r. 1830.
Mysliac si, že je sama v izbe, dlho rozjímala pred tými dvoma obrazmi. Pod dojmom drahých pamiatok jej tvár sa zaskvela. Zduchovnelé ťahy dali tušiť, že sa pred jej duševnými očami odohrávajú vznešené výjavy.
Z vytrženia len vtedy sa prebrala, keď sestry ju pozorujúc udivene výkriky: „Oj, človek by
veril, že táto je onou sestrou, ktorá videla svätá Pannu!" — „Dobre, sestra moja", — riekla dobrá stará sestra trocha v rozpakoch a snažila sa čím skôr sa im stratiť z očú.
Vo sviatok nepoškvrneného Počatia znovu predniesla, že sa nasledujúceho roku nedožije. Rok sa pomaly chýlil ku sklonu. Síl ctihodnej sestry denne ubývalo. Konečne svitol deň 31-ho decembra.
Ktorí myslia, že vo svojom zemskom živote majú ešte mnoho času pred sebou, ľahostajne pozerajú na vychádzajúce slnko. Raz sa im zdá čas nudným, raz zase veľmi rýchle ubiehajúcim. Ale nie tak ten, kto iste vie, že mu svitol posledný deň života.
Sestra Katarína s jasotom pozdravovala úsvit. Sestry úzkostlivo obstúpili posteľ drahej chorej. Predvídaná, už blízka rozlúčka boľastne ranila ich srdce. Iba duša sestry Kataríny roztápala sa v radostnom opojení. Blahý pocit shľadania dodal jej nadprirodzenej spokojnosti a slávnostnej nálady. Neopísateľnou zbožnosťou prijala presvätý Pokrm na cestu. Jej dušu naplnila vôňa olivovej ratolesti pokoja.
Máličko predtým mala ešte jednu žiadosť. „Rada by som bola — riekla — keby, počas môjho
smrteľného zápasu triašesťdesiat dietok opakovalo povzdychy, ktoré sa vzťahujú na nepoškvrnené Počatie. Zvlášť nech mnohokrát hovoria: „Postrachu zlých duchov, oroduj za nás."
„Milá sestra, — riekli jej sestry — ani niet triašesťdesiat povzdychov v litániách."
„Nájdete ich dosť v hodinkách nepoškvrneného Počatia" — prosila nemocná ďalej.
Sestry s radosťou splnili jej žiadosť. Povzdychy spísali na zvláštne kartičky a mali ich pripravené k posledným chvíľkam tejto sestry svätého života.
Bola nedeľa, jedenatridsiateho decembra; druhého dňa bol sviatok Nového roku, teda veľká čiastka dietok bola vzdialená z ústavu. Na žiadosť zomierajúcej zastupovali ich sestry a hlasito sa modlili litánie nepoškvrneného Počatia.
Skončiac toto, k najväčšiemu povzbudeniu zhromaždených sestier s nebeskou zbožnosťou obnovila svoje sväté sľuby. Potom rozdala malé zázračnými medailami naplnené balíky medzi okolo-stojace. Sviatočné ticho prerušila istá dobrá stará sestra. Prosebné obrátila sa k zomierajúcej: „Milá sestro, vy teda odídete bez toho, žeby ste mi, čo len jedno slovo bola povedala o svätej Panne?!"
Sestra Katarína zoberúc všetky svoje sily odpovedala: „Ja nesmiem rozprávať. Toto je hlavným úkolom otca Chevaliera." O chvíľočku pokračovala: „Svätej Panne zapríčiňuje žiaľ, že poklad, ktorý skrze nepoškvrnené Počatie spoločnosti darovala, si dosť nevážia. Nesnažia sa vyčerpať tento milostný prameň, zvlášte ale, že: nemodlia sa dobre svätý ruženec." Potom si myslela na kaplnku zjavenia a riekla: „Nepoškvrnená Panna prisľúbila, že pri každej príležitosti zvláštnych milostí udelí tým, ktorí sa v tejto kaplnke modlia. Obzvlášte, že rozhojní v nich čistotu; čistotu srdca, teta i duše. V tomto záleží totižto čistá láska."
Milá Sestro Katarína, — pýtala sa jej raz predstavená — nebojíte sa smrti? — „Že či sa bojím? — odpovedala táto spokojne — ale sestro moja, prečože chcete, aby som sa bála? Však idem k nášmu Pánovi, k svätej Panne a k svätému Vincentovi!"
Teraz, keď čas už nadišiel, skutočne, ani najmenšieho strachu nebolo na nej badať. Spokojne prevzala odkazy do neba. Smrteľná slabosť, ale hodina rozlúčky ešte neodbila.
O siedmej hodine večer sladko zaspala a bez najmenšieho znaku smrteľného boja a bôľu, tíško prešla do blaženej večnosti. Trebárs ju všetky pozorovali, jej posledný vzdych ledva mohli zbadať. „Ešte som nikdy nevidela takúto sladkú, svätú smrť!" — tvrdila sestra Dufes.
BIELY SMÚTOK
Smrťou ctihodnej služobnice Božej započala sa jej oslava. Každým prenikol akýsi nevysvetliteľný sladký pocit. Po smútku a slzách nebolo ani stopy. „Tak sme cítili — hovorí predstavená, — že stojíme pri vychladnutých pozostatkoch svätice. Rúško, ktoré halilo jej ukrytý život zmizlo, aby sme mohli v celej vznešenosti vidieť pečlive chránené zázračné tajomstvá jej milostiplného života.
Sestry z ústavu Enghienu a Reuilly sväto závodili, každá chcela pri nej noc tráviť. Na druhý deň 1-ho januára r. 1877;, v kaplnke medzi ruže a ľalie položily jej mŕtvolu. Pravá záplava ľudu obstúpila jej rakvu. Bez rozdielu pohlavia a postavenia, ponáhľal sa každý úctu vzdať telesným pozostatkom jednoduchej, poníženej sestry. V zemskom živote ani si jej nevšimli, a teraz, keď duša jej vzlietla do nebies, obsýpali ju úctou, ktorá svätým prislúcha. Nie za ňu, ale ju prosil každý o prímluvu u Boha. Dve sestry nerobili iné, len po celý deň prikladali milostné predmety veriacimi podávané k rúchu blažené zosnulej.
Oslávené ťahy jej tvári odzrkadľovali onú nebeskú blaženosť, ktorú teraz už večne požíva.
Viacerí hovorili, že snehobiela jej tvár sa úplne líšila od nažlklej barvy pri mŕtvych obvyklej.
Ale kde majú pochovať drahé pozostatky? Táto otázka veľkú starosť spôsobila predstavenej. Sestry nechceli o tom ani počuť, aby sa s ňou rozlúčili.
2-ho januára, o štvrtej hodine ráno, zároveň s hlasom zvončeka čisto počula sestra Dufes: „Pod kaplnkou Reuilly je hrobka." Vtedy jej napadlo, že keď túto kaplnku stavali, bola naozaj pod ňou vystavená aj hrobka, ktorú vtedajšia predstavená domu, sestra Martina nechala prázdnou poznamenajúc, že: „Raz bude potrebná!"
Hrobku prihotovili a zázračným zakročením božskej Prozreteľnosti vrchnosť hneď na prvú prosbu povolila tento zvláštny pohrab.
Pohrab sa odbavil 3-ho januára vo sviatok svätej Genovévy. O desiatej hodine predpoludním pohol sa opravdivý triumfálny prôvod z Enghienu po kaplnku v Reuilly. Dlhým stromoradím záhrady, spájajúcim dva sesterské domy, šiel prôvod v sviatočnom tichu. Vpredu išli mladí robotníci o svätom Antonínovi menovanej časti mesta, všetko Mariánské dietky, — nesúc svoj prápor, za nimi v rade siroty: dievčence a chlapci tiež s odznakmi Marianského spolku. Za týmto kráčalo vyše dvesto sestier, početní misionári a svetské kňažstvo. Ľaliami a snežienkami okrášlenú rakvu nasledoval nespočítateľný dav ľudu. Nepotrebovali úmrtného voza, drahú mŕtvolu niesli na rukách.
Len vznešené akordy „Benediktusa" prerušili občas slávnostné ticho. Pri vchode do hrobky prôvod postál. Kým prešli medzi dvojradom, zaznela prekrásna pieseň: „Ó, bez hriechu počatá Panno Maria, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame." — Srdcia všetkých opanoval jeden cit: každý chválil a zvelebovali P. Boha, ktorý je zázračným vo svojich svätých.
Hrobka kaplnky v Reuilly zmenila sa v pútnické miesto. Cirkevní a svetskí ľudia húfne ju vyhľadávajú, aby na prímluvu verného dieťaťa nepoškvrnenej Panny, obsiahli od nebeskej Kráľovnej prisľúbenú milosť.
Veríme, že nepoškvrnená Matka Božia nezmešká už tu na zemi osláviť svoje dieťa. Čoskoro otvorí sa hrobka a na našich oltároch budeme ctiť tú, ktorú sám mocný, veľký Boh poctil korunou nesmrteľnosti.
