Na sviatky Panny Mane, zvlášte ale na sviatok nepoškvrneného počatia, svätá Panna vždy žiadala od nej nejakú väčšiu obeť.
Raz 8-ho decembra chcela isť so svojou predstavenou sestrou Dufes a ešte s niekoľkými inými sestrami do materského domu. Ako vystúpila na omnibus, nešťastným pohybom zlomila si rameno. Hrdinským sebaovládaním, ani najmenšieho znaku boľasti neprejaviac si sadla. Nik nezbadal nešťastie. Už boli dobre v ceste, keď sestre Dufesi napadlo, že sestra Katarína podopiera si rameno vreckovkou. Na otázku, že prečo to robí, spokojne odpovedala: „Milá Sestra, držím svoju kyticu, Nepoškvrnená Panna každý rok mi podobnú pošle."
Jej duševnú rovnováhu a nadprirodzenú spokojnosť, nemohlo nič narušiť. Kalná záplava revolúcie rokov 1870—71, veľmi zničila všetko na široko ďaleko. Aj úbohým sestrám sa ušlo hojne útrap. Avšak čím väčšie bolo nebezpečie, naša sestra s tým väčšou dôverou opakovala: „Modlime sa, aby Boh ukončil tieto zlé dni."
Keď sa svätá Panna roku 1830. naposledy zjavila sestre Kataríne, medzi iným jej riekla:
„Dieťa moje. odteraz ma viac neuvidíš, ale hlas môj uslyšíš vo svojich modlitbách." A tak sa aj stalo. Občas bola účastnou zázračných zjavení.
V apríli r. 1871. vo voľnom čase takto riekla k svojej predstavenej sestre Dufes: „Sestra moja, minulej noci sa mi snívalo, že vás svätá Panna hľadala v našej izbe, ale vás tam nebolo. Odtiaľ odišla do vašej izbietky, ale ani tam vás nenašla. Nato si sadla na stoličku pri vašom písacom stolíku a povedala: „Poneváč sestra Dufes nie je tu, prosím vás, povedzte jej, že spokojne môže odcestovať, ochránim a opatrím dom jej zverený. Ona pôjde so sestrou Klárou na juh, ale 31. sa vráti."
Následky hodnoverne svedčia, že tu nie je reč o jednoduchom sne: naša dobrá sestra iba vo svojej veľkej poníženosti ho mohla za sen pokladať. Predpoveď sa doslovne splnila. 7. apríla r. 1871. na Veľký piatok kŕdeľ komunistov vrhol sa na ústav sestry Dufes. Ústav zmenil sa bol v krvavých dňoch komunizmu v nemocnicu pre ranených. Medzi jej nešťastne pochodivšími novými obyvateľmi boli aj dvaja prenasledovaní žandári. Rozbesnená, divá horda žiadala, aby im ich vydali. Vo veľkonočnú nedeľu 9-ho apríla znovu objavilo sa vojsko a ešte naliehavejšie požadovalo vydať tých dvoch žandárov. „Nikdy" — odpovedala neohrozene predstavená, sestra Dufes.
Luza na túto nečakanú odpoveď sa rozbesnila. Jeden z nich už vytasil šabľu na predstavenú. „Neopovážte sa ma dotknúť!" — zvolala táto s úctu prikazujúcou majestátnou vážnosťou. Vojaci odstúpili, ale plánu svojho sa nevzdali, a všemožne chceli predstavenú odvliecť do väzenia. Ich čierna duša plesala, keď mohli rozmnožiť počet nevinných obetí vo „Svätom Lazare", v materskom to dome missionárov za doby svätého Vincenta, (aj teraz je väznicou), kde sa už vtedy trápilo niekoľko mníšok, aj z pomedzi Dcér Lásky dve, v krutom žalári Vojaci neustúpili. Predstavená musela ísť. Nasledovala bôľna rozlúčka. Sestry, asi štyridsať, vyriekli, že sa od svojej predstavenej neodlúčia, radšej idú s ňou všetky aj do väzenia.
Sprievod sa pohol. Bol žalostný a predsa krásny. Už takmer opustili bránu, keď komisár, ktorý vydal rozkaz, aby ju chytili, rozmysliac si vec, zrazu riekol: „Čo mám robiť s toľkýmito divými lastovičkami?" — a prepustil sestry na slobodu. Ale, aby sa nezdal byť premoženým, ešte doložil: „Však zajtra!"
Ale nasledovného dňa sestra Dufes nečakala. Uprchla najprv do Versaillu, odtiaľ potom na juh do Toulousu. Teda úmysel komunistov sa nepodaril. Za ten čas sestra Katarína smelo vytrvala vo svojom úrade „pri bráne". Usilovne rozdávala komunistickým vojakom zázračnú medailu. Zázračná medaila a to ešte z ruky sestry Kataríny, čarovnou silou účinkovala na drsných mužov. Ešte aj na stráži sa zamenili, len aby sa každému ušlo. „Sestro, dajte aj nám také, jako ste dali našim druhom" — prosili neobvyklou prívetivosťou.
„Ale, veď vy nemáte viery: čo vám teda osoží medaila?" — hovorievala dobrá sestra. „Pravda je, sestra, my neveríme mnoho, ale veríme v túto medailu! Iným pomohla, aj nám pomôže. Keď i pôjdeme do boja, dopomôže nám k smelej smrti!" — bola odpoveď v takýto čas.
A z rúk sestry Kataríny nechýbaly agnušteky. Dávala a znovu dávala každému, koľkokrát len
prosil. Svätá Panna, verná svojmu sľubu, nemôže ostať dlžnou nositeľom medaily — myslela si. Keď prv nie, neskôr predsa len zaplatí, keď bude treba vyprosením milosti viery.
Jednoho dňa však márne hľadali vrátničku kláštora tí, ktorí chceli prosiť o medailu. Násilie komunistov konečne doviedlo k tomu, že všetky sestry boli prinútené opustiť ústav. Pri ich odchode, o 6. hodine večer, vojaci preskúmali balíky sestier (modré vrecia) a poriadne ich vysmiali preto, že tak málo šiat majú.
Sestra Katarína pri rozlúčke ešte raz vyhľadala sochu Panny Marie v zahradí, a zo srdca prosila panenskú Matku, aby ich ku koncu mája priviedla späť do ich domova. A Panna verná, ku, ktorej sa nikto neutiekal s dôverou bez toho, žeby ho nebola vyslyšala, zadržala svoje slovo. Sestra Katarína to dobre vedela a preto otočiac uisťovala svoju predstavenú, že ku koncu mája budú doma.
21. mája stroskotala komunistická vláda a už 31. mája sestry vo svojom domove víťazne korunovali sochu nepoškvrnenej Panny, kým sestra Katarína stále opakovala: „Či som nepovedala, drahá moja panenská Matičko, že ku koncu mája prídeme naspäť Ťa korunovať!?"
Ústav sestry Dufes chránili bezpečné ruky počas jej neprítomnosti, všetko tak našli, jako to boli nechali.
