BOH ŽIADA OBETU...
Pekný obraz našej účasti na diele vykúpenia podáva páter Plus. Pri svätej omši kňaz musí pod ťažkým hriechom primiešať vínu, čo má premeniť na krv Krista Pána, kvapku vody. Víno aj bez vody celkom vystačí, aby ša dalo platne konsekrovať. A predsa je kňaz povinný pridať kvapku vody a mocou božských slov aj táto voda sa premení v krv Kristovu, spolu s vínom.
Naša účasť na vykúpení sveta je veľmi malá — veď je menej ako kvapôčka vody — ale Boh ju žiada! A tento náš nepatrný prídavok — premení Boh v niečo veľmi pôsobivého tým, že ho spojí so svojou obetou. Naša obietka, toto nič, stane sa všemohúcou pomocou všemohúcnosti, ktorú jej dáva Boh. Pomocou tohto „nič", ktoré sa stane v tajomnom tele Kristovom niečím: duše sa vykupujú, zachraňujú! A bez našich modlitieb a obiet, bez tohto ,,nič" — bez tejto maličkosti — čo samo v sebe nemá ceny, čo sa však stáva vzácnym v spojení s Kristom — možno veľmi veľa duší sa nezachráni!
MATKA BOŽIA PROSÍ OBETY...
Z toho, že sú naše modlitby a obety také účinné na záchranu duší, rozumieme, prečo prosí Matka Božia o našu spoluprácu pri záchrane duší. Svojím smútkom, čo sa zrkadlí na jej tvári v Lasalette, v Lurde a aj vo Fatime pri spomienke na hriešnikov, chce nás upozorniť, že miluje hriešnikov a že jej Srdce trpí pre skazu, ktorá im hrozí. Preto prosí o modlitby a vyzýva na pokánie a na obety za hriešnikov.
V Lurde 24. februára 1858 veľmi smutná káže Bernadetke tri razy hlasno opakovať:
— Pokánie! Pokánie! Pokánie! A 25. februára 1858 núti Bernadetku pokánie robiť. Akiste na naše poučenie a aby sme porozumeli, že v tejto veci aj maličkosti majú veľký význam. Bernadetka na pokyn Zjavenia musí sa plaziť na kolenách, zem bozkať, z mútnej, špinavej vody piť, umyť sa ňou, jesť z trávy, čo tam rástla na skale. Proti tomuto všetkému Bernadetka cítila ohromný odpor, a k tomu pokladali ju za pomätenú ... Ale práve vtedy vyvrel pod jej rukou zázračný prameň, ktorý svojou vodou stal sa záchranou mnohým na tele i na duši.
Aj toto znázorňuje našu účasť na vykupiteľskom diele v tajomnom tele Kristovom. Tie obety, ktoré Bernadetka priniesla, boli len maličkosťou — ale bez nich sotva by sme mali Lurdy s toľkými zachránenými dušami... To isté platí aj o Fatime. Matka Božia si vyvolila tri malé, ale obetavé deti. Prosila od nich modlitbu a obety. A ony ich veľkodušne prinášali. To umožnilo krásny rozkvet Fatimy. Boh očakáva aj našu spoluprácu na diele vykúpenia; Matka Božia prosí o ňu. Či ju odoprieme? Či sa neodhodláme podľa síl podporovať Spasiteľa, ktorý kráča svetom hľadajúc duše?... Obetujme mu dobrým úmyslom podľa rady Matky Božej svoje denné práce, námahy svojho povolania — a pridajme k tomu ešte aj modlitbu a pokánie!
AKÉ MÁ BYT NAŠE POKÁNIE?
Modliť sa vieme. Ale mohlo by nám robiť ťažkosti, že nevieme, aké má byť vlastne naše pokánie. Nasledovať obdivuhodný príklad svätých a mučiť sa hladom, smädom, bičovaním a kajúcim pásom, nato necítime síl.
Preto dobre nám padne dozvedieť sa od samej sestry Lucie od Ježiša, aké pokánie požaduje dobrotivý Pán Boh od každého človeka.
Francúzske noviny La Croix priniesli 25. júna 1946 toto: „Z príležitosti slávneho korunovania sochy Našej Fatimskej Panej uverejnili v denníku Novidades list sestry Lucie od Ježiša, ktorá je v kláštore Tuy (Španielska Galícia). List adresovaný pánu biskupovi z Garza bol napísaný 20. apríla 1943. Prinášame tento aj ináč ozaj zaujímavý text bez toho, že by sme slovám sestry Lucie (Lucia ktorá mala zjavenia vo Fatime a žije ako mníška) od Ježiša pripisovali väčší význam, ako im pripisuje sama Cirkev:
„Dobrotivý Pán Boh mi už dal na vedomie, že sa mu páči čin Svätého Otca a mnohých biskupov, hoci je to ešte nie úplne to, čo si on žiada. Ako odmenu sľubuje Pán, že sa vojna čoskoro skončí, ale obrátenie Ruska nie je pre tieto časy. Ak španielski biskupi poslúchnu a splnia túžbu nášho Pána a podujmú sa na ozajstnú reformu ľudu a kňažstva, dobre! Ak nie, bude im naďalej nepriateľom, ktorým ich Boh potresce ešte aj po druhý raz.
Dobrotivý Pán Boh dá sa zmieriť. Ale žaluje sa na primalý počet duší, ktoré sú ochotné zrieknuť sa všetkého, čo od nich požaduje zachovávanie prikázaní. Hľa, pokánie, ktoré žiada Pán Boh: prinášať obetu, ktorú si každý musí uložiť sebe samému, ak chce žiť životom spravodlivého, zachovávajúc prikázania. Boh si želá, aby bola táto cesta spásy ukázaná dušiam, lebo mnohí ponímajú slovo „pokánie" v zmysle veľkých prísností. A keďže necítia v sebe ani sily ani veľkodušnosti, aby ich uskutočnili, preto znechutení uviaznu vo vlažnosti a v hriechu. Keď som bola s dovolením predstavených v noci z minulého piatku na sobotu v kaplnke, okolo polnoci náš Pán mi povedal: — Obeta, ktorá sa vyžaduje od každého, je: svedomité spĺňať vlastné povinnosti a zachovávať moje prikázania. Toto je pokánie, o ktoré teraz prosím a ktoré požadujem." — Takto znie list sestry Lucie od Ježiša.
NEVYHNUTNE POTREBNÉ POKÁNIE.
Iste je milé Pánu Bohu, ak väčšie pokánie robievame, ak ťažšie obety prinášame. Matka Božia niekoľko ráz pochválila fatimské dietky za tvrdé pokánie, ktoré robili. Ale to boli dobrovoľné obety, ktoré sa pre každého nehodia. Len tí ich konajú, ktorých Boh povzbudzuje na to osobitnou milosťou. Každý však, kto sa chce spasiť, musí prinášať tie obety, ktoré sú nevyhnutne potrebné na verné plnenie stavovských povinností a bez ktorých sa nedajú zachovávať božie a cirkevné prikázania. Kto začne zanedbávať svoje stavovské povinnosti a vo vážnych veciach prestupuje prikázania, je na ceste zatratenia.
Tak napríklad, otec a matka musia sa starať o dobrú náboženskú, mravnú a občiansku výchovu svojich detí. Ak to z vlastnej viny značne z nedbajú, ťažko sa prehrešia ... Tak isto ich viažu aj manželské povinnosti... Ale aj povinnosti povolania a postavenia... Pre nás, ktorí sme od prírody náchylní na zlé, spínanie povinností je vždy spojené s obetou. Tieto obety prinášať musíme. Boh nám ich odmení večným životom. Sú tým cennejšie, čím lepším úmyslom ich konáme v stave posväcujúcej milosti.
Čím vernejšie a čím svedomitejšie si konáme svoje stavovské povinnosti, tým väčšie obety musíme prinášať. Čím presnejšie zachovávame prikázania, tým viac nás to stojí... Pán Boh si želá od nás túto svedomitosť, vernosť a presnosť. To je už z veľkej čiastky dobrovoľná, nie prísne povinná obeta, a preto ako vzácne pokánie má pred Pánom Bohom veľkú cenu... O toto pokánie „prosí" v terajšej mravne spustnutej dobe drahý Spasiteľ. Kým to prvé „požaduje".
Ako by desať spravodlivých bolo zachránilo Sodomu a Gomoru od záhuby, tak isto môže aj dnes primerane veľký počet spravodlivých, svoje stavovské povinnosti svedomito si konajúcich a prikázania verne zachovávajúcich kresťanov zachytiť trestajúcu ruku Božiu a odvrátiť od znemravneného sveta aspoň prísnejšie a tvrdšie tresty. Ba môže veľa vykonať za obrátenie a mravné obnovenie nevereckého sveta ako „spoluvykupiteľ" v mystickom tele Kristovom.
Neľakajme sa teda slova „pokánie". Ak nie sme povolaní na prísne kajanie svätých, iste máme svätú povinnosť prinášať každodenne tie obety, ktoré požaduje svedomité spínanie stavovských a iných povinností a verné zachovávanie prikázaní Božích a cirkevných. Toto je pokánie, ktoré dnes Boh bezpochyby žiada od nás.
