PRAVÁ DCÉRA LÁSKY
Poznámka: Je až zarážajúce, ako sa táto sestra posväcovala počas života potom, čo sa stretla s Pannou Máriou. Aké je zarážajúce, že dnes sa mnohí takzvaní ,,vizionári" tiež stretnú údajne s Pannou Máriou a ich život je plný výstredností, svetáctva, pýchy a nesvätosti, koľko duší zvádzajú mnohí vizionári na falošnú cestu nepravej katolíckej viery. Táto sestra len čo si pomyslela na Pannu Máriu, žiarila jej tvár, jej pokora sa dala dýchať, plnila Božiu vôľu koľko len vládala, jej život bol životom dieťatka, ktoré je poddajné Pánu Bohu v plnej dôvere...
Svätý Vincent Depaul vo svojich krásnych konferenciách nadšene hovorí o cnostiach zbožných dedinských diev. S nezištnou láskou k blížnemu spojená pokorná jednoduchosť mocným dojmom upúta dušu. Tohoto ducha, totižto poníženosť, jednoduchosť a lásku učinil základom stavby svojej duchovnej rodiny, spoločnosti Dcér Lásky. Touto duševnou výbavou zaopatrenými si žiada vidieť svoje duševné dietky: služobnice chudobných. Práve tento duch je základom a podmienkou našej blaženosti, o ktorej veľká svätá Terézia správne tvrdí: „Bohu zasvätené duše zažijú cez deň viac radosti a blaženosti, ako môže hriešnik zakúsiť cez celý svoj život."
Duša sestry Kataríny už vo svojom detstve bola presiakla týmto duchom. Avšak počnúc chvíľkou, ako porozumela hlasu milosti, vstúpila do výsadami obdarenej spoločnosti Dcér Lásky, denne sa zdokonaľovala v týchto prekrásnych cnostiach. Nie div, keď čoskoro stála jako dokonalý vzor pred spoločnosťou. Tak lahodne a milou jednoduchosťou konala cnosti, že každému sa zachcelo ju nasledovať.
Aj jej obcovanie s Bohom v posvätných hodinách modlitby a rozjímania bolo nehľadané, detinské a úprimné! Pokľakla, vžila sa do prítomnosti Božej a jakoby vôkol nej svet ani nejestvoval, pohrúžila, sa v nekonečnosť Božiu a celú jej bytnosť zaplnil P. Boh.
Keď sa jej pýtali, že jako rozjíma, milo odpovedala: „Oh, však je to tak ľahko. Pokľaknem, vžijem sa do prítomnosti Božej a poviem': Pane, tu som, daj mi, čo chceš. Keď dostanem niečo, poďakujem sa Mu, keď nič nedostanem, aj za to sa poďakujem, lebo si ničoho nezaslúžim. Potom Mu poviem všetko, čo mi len na um príde. Rozpoviem Mu svoje žalosti aj radosti. Potom počúvam, čo mi On hovorí. Oj, - Pán Boh rozpráva; On nie je málovravný, keď Ho my úprimne a jednoducho poprosíme. Hovorí On k nám, len Ho pekne počúvajme."
Uponíženia a iné nepríjemnosti ju nesklátili. V takýto čas vošla na niekoľko chvíľ do kaplnky a s jasom v duši s prívetivým úsmevom sa vrátila k svojim prácam. Keď videla, že niektorá spolu-sestra je smutná, poslala ju k tabernákulum: Choďte milá Sestra, ku sviatostnému Ježišovi, rozpovedzte Mu všetko. Uvidíte, nepôjdete nadarmo. Sestra Katarína bola zbehlá v každej domácej práci. Kdekoľvek ju poslušnosť postavila, všetko zmenila v malú svätyňu. Na obetnom oltári v srdci svojom postavenom neprestajne obnovovala sa obeta poklony, vďaky, zmierenia a prosby.
Bol medzi chudobnými jej starosti zverenými, istý muž, ktorý mnohokrát hodne vyskúšal trpezlivosť dobrej sestry. Mnohí jej radili, aby ho ráznymi slovami naučila poriadku. Ale ponížená služobnica chudobných v takýto čas začala prosiť a odpovedala: „To nemôžem urobiť, veď vidím v ňom nášho Pána."
Druhý chudobný svojím divokým sebachovaním na každého veľmi nepríjemne pôsobil. „No, čo robí N.? To je tiež dobrý vták!" — hovorili našej sestre. — „Modlite sa prosím zaňho" — bola jej tichá odpoveď.
V posledných rokoch bola zamestnaná pri kláštornej bráne. Kto bránou vošiel, neprišiel nadarmo, a kto ňou odchádzal, nešiel na prázdno; tá dobrá sestra každému poskytla svojím dobrým príkladom niečo na cestu.
Záhrada útulne v Enghiene a ústavu v ulici Reuilly boli v susedstve. Sestra Katarína musela viackrát prejsť nimi. Bola v záhrade socha Panny Marie, pred ňou si vždy na krátko odpočinula. V takýto čas domáci: chudobní, dietky a kandidátky nepozorovane ukryli sa za kríky, aby mohli vidieť žiariacu tvár do modlitby pohrúženej sestry. Stačilo, keď pohliadla na obraz, alebo sochu presvätej Panny, aby bola, akoby vo vytržení
Kľačiac, sotva sa opierala. Z držania tela, z ťahov jej tvári zračila sa akási nevýslovné príťažlivá vnútorná zobratosť. A predsa týždenne sa verejne obviňovala, že sa duševne dosť nevžila do prítomnosti Božej. Sestra Katarína bola vo všetkom dušou výsadami obdarenou. Dokonale sa cvičila vo všetkých cnostiach Dcér Lásky. Jednoduché, ponížené, láskyplné, čisté bolo jej srdce a duša. Nie raz ju chceli učiniť predstavenou, ale jej ponížená duša rozhodne sa zdráhala, vyhla každému pocteniu.
Stalo sa, že dom v Enghiene za dlhší Čas bol bez predstavenej. Pre pokročilý vek a výborné cnosti dôvera a láska sestier obrátila sa k nej. Vyprosili si a nasledovali jej radu, povzbudili sa jej príkladom a v malom rodinnom kruhu vyvinula sa šľapajami horlivosti a oduševnenia radosť, spokojnosť a zbožnosť. Ona bola skutočne dušou celého ústavu. Keď potom o niekoľko rokov dľa práva vymenovaná a splnomocnená mladá sestra Angela, jako zástupkyňa prevzala správu domu, sestra Katarína bola prvá, ktorá uisťovala svoju predstavenú, že koho Boh poslal, v tom vidí zástupcu Božieho a úplne sa jej podriadi. Slovo svoje zadržala.
Za tých štyridsaťšesť rokov, ktoré v Enghiene strávila, striedalo sa šesť sestier predstavených. Všetkých šesť vyslovilo o nej súhlasnú mienku. Každá držala ju za dokonalý charakter a za nasledovania hodný vzor pre celú spoločnosť. Ich jednomyseľná mienka nebola prehnaná. A ešte jednu c vo veliký deň, keď všetko vyjde na svetlo, čo bolo skryté pred očami ľudí, aká bude pochvala večného Sudcu, ktorú vyriekne nad svojou vernou nevestou?!
