Keď nebeská Kráľovná v noci medzi 10. a 19. júlom dve hodiny strávila so sestrou Katarínou Labouré v dôvernom rozhovore, prejavila aj tú žiadosť svojho srdca, že túži po ľaliovom vojsku, ktoré by mohla obdariť svojou obzvlaštnou dôverou a obsypať svojimi zvláštnejšími milosťami. Prevedenie tejto žiadosti svätej Panny bolo určené otcovi Aladelovi. Jeho vyvolila Matka Božia zakladateľom zriadiť sa majúceho spolku. Sestra Katarína takto Uvedomuje svojho spovedníka o jeho poslaní: „Svätá Panna chce, aby ste založili spolok a jeho vodcom budete vy; má byť spolok Mariánskych dietok. Svätá Panna im dá mnoho milostí. Mnohé odpustky obsiahnu.”
Otec Aladel jednal rozumne, opatrne a neprenáhlil vec, ale keď porozumel plánom Prozreteľnosti, razom sa chopil práce, aby vyplnil svoj veľký úkol. Vo veci sa pekne pokračovalo.
20. júna r. 1847. Jeho svätosť pápež Pius IX. schválil zbožný spolok majúci meno „Dietok Nepoškvrnenej Panny Marie.” Vznikol pod správou misijných kňazov a Dcér Lásky. Sv. Otec ho tými istými odpustkami a výhradami obdaril, jako otcami Spoločnosti Ježišovej založenú Mariánsku kongregáciu v Ríme. Tento deň je dňom narodenia spolku Mariánskych dietok.
Táto krásna kvetinka záhrady svätého Vincenta Depaul, ktorú sama nepoškvrnená Matka Božia sadila a svojimi milosťami polievala, čoskoro napustila hlboké korene a vzrástla v mohutný strom. V roku jej 50 ročného trvania počítala 400.000 členov, z ktorých 20.000 vkročilo na dráhu rehoľnú, väčšinou vstúpili do spoločnosti Dcér Lásky.
Prvý vyhorí ná strome spoločnosti vzišiel v Côte ď Ore. Svätá Panna povolala Benignu Hairon do svojej spoločnosti. Benígna narodila sa roku 1822. v Beaune, v okrese Dijonskom z poprednej rodiny. Rodina upadla neskôr do biedy a Benígna dostala sa do sirotinca Dcér Lásky, jako prvá chovanka internátu. 8ho decembra r. 1838. prijal ju otec Aladel v 16Mom roku jej veku, jako prvý základný kameň do spolku Dietok Mariánskych. Ona sa stala práporníčkou vyvoleného bieleho vojska.
Obzvláštnu úctu prechovávala k nepoškvrnenej Panne. Denne odriekala svätý ruženec a .malé hodinky nepoškvrneného Počatia. Po skončení prípravovne, ako učiteľka účinkovala pri sestrách. Vstávala o štvrtej hodine, v dni sv. prijímania už o tretej. Najväčšiu časť svojho voľného času strávila v kaplnke. Napriek častému veľkému hlavybôľu, ktorým trpela, nikdy nebolo možno na nej badať netrpezlivosť. Vždy našla omluvu pre chyby iných. Najmenej schopné dieťa bolo jej najmilším Jej útle svedomie vyhýbalo ešte aj tieňu nedokonalosti. Nestarala sa o mienku ľudí a vo všetkom bola veľmi jednoduchou. Dľa svedectva sestier, snažila sa jej krásna duša vo všetkom k dokonalosti. Vzorný svoj život zakončila spokojnou, svätou smrťou.
Nepoškvrnená Panna očividome dokázala svoju priazeň voči spolku. Pravý svätý ruch nastal v šíku ľaliových dievčenských duší. Ľubovôňa ich cností „naverbovala” čím ďalej, tým viac duší, po dedinách aj po mestách, pod prápor nepoškvrnenej Matky Božej. Vďačne priniesli v obeť biedne márnivé radosti. Vedeli, že na stopách týchto i tak povstávajú najviackrát nákazlivé duševné rany. Porozumeli, že ešte nik neklesol, keď nevinnosť jeho chránili ruky nepoškvrnenej Panny.
Keď si chceme získať pochop o dôkladnom zriadení spolku a o horlivosti členov, dostačí nám prehliadnuť do vnútorného života Mariánskeho spolku, utvoreného v sirotinci svätého Ludvika v Paríži. Starostlivé vedená kronika poskytuje nám presné objasnenie o každom členovi.
Zvláštna rubrika označuje voľbu povolania členov. Viac než tretina spolku vstúpila do spoločnosti Dcér Lásky, čo je práve nie divné, však tieto dve diela žijú spolu vo vnútornom spojení. Len v dokonalosti je medzi nimi rozdiel. Ani jedna nežiada človeku nemožnú vec. Nevinnou dušou, nakoľko možno najdokonalejšie plniť zákon lásky! Či je niečo vznešenejšie od tohoto na nebi a na zemi?
Strany kroniky obsahujú pekné časti zo života zosnulých už Mariánskych dietok.
Sirotinec svätého Ludvika stal sa akoby duchovným strediskom spolku. Zo všetkých čiastok sveta: Zo Smyrny, Madagaskaru, zo Spojených Štátov prichádzali sem listy, v ktorých oslovenie „sestro”, „malá sestro” dostatočne dokazuje sesterskú lásku a zhodu, ktorá členov spájala.
Pričinením otca Aladela objavila sa r. 1848. prvá príručka Mariánskych dietok. Po uplynutí niekoľkých rokov dosiahla knižočka trojeho vydania. Duchom, otcom a správcom spolku bol otec Aladel. Svojou vznešenou, veľkou dušou použil každý spôsob k tomu, aby prví členovia stali sa svojím cnostným životom hodnými základnými kameňmi toho veľkého staviska, v ktorý sa mal spolok dľa žiadosti panenskej Matky vyvinúť.
Čoskoro sa aj pri útulni v Enghien — kde sestra Katarína ukryto žila — utvoril Mariánsky spolok. K jeho vzniku pojí sa so zázrakom hraničiaca udalosť. V blízkosti útulne rozprestierala sa veľmi ľudnatá, ale chudobná štvrť mesta. Jej ľud mnoho navštevovali protestantské diakonissy. Dcéry lásky z útulne v Enghienu pochopili duševné nebezpečie, ktorému bol úbohý ľud vystavený. Cítili, že tejto neresti len tak by sa dalo odpomôcť, keby sa tam utvorila aj sociálna ustanovizeň. Mnoho rozmýšľali nad vecou, kým konečne božská Prozreteľnosť razom rozptýlila ich ťažkosti a umožnila ich plán. Prípad sa udal nasledovne: Jedinú podporu, najstaršieho syna istej nešťastlivej chudobnej rodiny odobrali za vojaka. Dalo sa predvídať, že mnoho strádajúca rodina upadne do najväčšej biedy. Sestra Vincencia z Enghienu, pobádaná kresťanskou láskou, snažila sa získať viac vplyvnejších osôb vo veci oslobodenia syna.
Jako šla, — práve za týmto cieľom, — Univerzitnou ulicou, neobyčajný pocit sa jej zmocnil a jakoby bola vo svojom vnútri počula hlas. ktorý hovoril: „Pani Narbonne, pani Narbonne!” Dobrá sestra mimovoľne povstala a zamyslela sa, čo znamená hlas; ona toho mena nepozná! I obrátila sa k svojmu božskému Majstrovi o pomoc a prvej osoby, ktorú postretla, sa pýtala, či nepozná istú pani Narbonne? Tázaný odpovedal, že áno a ukázal na blízky palác, bydlisko kňažnej Narbonne. O niekoľko minút klopala sestra Vincencia na dvere kňažnej. Milostivá pani vďačne prijala služobnicu chudobných a podala jej 1000 fr., aby vymenila úbohého chlapca z vojenčiny. Lenže v ušiach tej dobrej sestry celú noc, znovu a znovu zavznievalo meno kňažnej Narbonne. Opäť ju vyhľadala a zaviedla rozhovor o stavbe katolíckej školy v opustenej štvrti. Kňažná dojatá vypočula reč sestry a prisľúbila, že pozemok v susedstve útulne ležiaci odkúpi k tomuto dielu. O niekoľko dní na to, k najväčšej radosti sestier, otvorila sa škola započnúc prácu vnútorne a navonok, s opatrovňou a patronážom pre dievčatá.
Za prvým z darom nasledoval rad iných. Náboženský život sa rýchle vzmáhal na celom okolí a ešte toho istého roku, 21. novembra r. 1891. vo sviatok obetovania Panny Marie, Otec Aladel aj na tomto mieste prvý raz prijal mladé dievčatá do Mariánskeho spolku. Sviatočne oblečené „biele vojsko” objavilo sa v kaplnke, aby prisahalo vernosť nepoškvrnenej Panne, ktorá si založila spolok, ktorého členov s vrelejšou láskou túli k svojmu Srdcu, výhrad n ejším spôsobom ich môže menovať svojimi dietkami, a ktoré zase ju, Panovnicu neba i zeme, v najväčšej výsade, v jej nepoškvrnenom počatí ctia, obraz jej na srdci a v srdci svojom nosia. Svätú náladu vážne do sebavstúpenie oživila čistá radosť sŕdc. Radoval sa každý. Ale kto by mohol opísať blaženosť sestry Kataríny, keď na vlastné oči videla plniť žiadosť svätej Panny. Veď dosť jej bolo pomyslieť si na Matku Božiu, aby bola vytržená. V takýto čas polohlasne neprestajne opakovala meno presvätej Panny: „Maria, Maria, Maria, oroduj, oroduj, óh oroduj za nás, teraz i v hodinu smrti našej. Maria, Maria, ó Maria!”
Obsah povzdychu nepotrebuje vysvetlenia. Viera, nádej, láska milujúceho dieťaťa, jej myšlienkový a citový svet vyžaruje sa z každého jej slova úplne, celkove. Kedykoľvek videla pred sebou dieťa Panny Marie, jej duša vždy prekypovala radosťou. Ku každému mala dobré slovo, ktoré posmeľovalo, potešovalo, pozdvihovalo a rozpaľovalo. Bezprostrednú správu tohoto nového spolku prevzal vikár Coulie, a neskôr kardinál Írsky. Otec Aladel ju však z času na čas navštívil a kochal sa v jej krásnom vývine. Spoločná správa na rozličných miestach utvorených spolkov teraz už natoľko zabrala jeho čas a sily, že sa musel postarať o zástupcu, a či o nástupcu. I vyvolil ním svojho najdôvernejšieho priateľa, Etienne Jána Krstiteľa.
Etienne Ján Krstiteľ, štrnásty generálny predstavený Misijných otcov (lazaristov) a Dcér Lásky (Milosrdných sestier) narodil sa r. 1801. v Paríži a zomrel v Paríži r. 1874. Obe spoločnosti svätého Vincenta ctia si v ňom akoby druhého zakladateľa, poneváč zo zrúcanín revolúcie on priviedol k životu obe spoločnosti. Pán Etienne nielen že pokračoval v činnosti otca Aladela, ale svojou podivuhodnou tvorčivou schopnosťou ďalej rozviňoval započaté dielo. V ulici Reuilly utvoril sa r. 1852. nový patronáž. Malých 8—10—12 ročných robotníkov snaha po skyve chleba zadržala od školy. Ani náboženskej, ani rozumovej výučby sa im nedostalo. Pred otvorenými bránami hriechu a pokušenia, bez každej duševnej pomoci, skytala tlupa bezuzdných detí smutný pohľad. Bez sviatosti, v úplnej náboženskej nevedomosti vyrastali! Sestry, ktoré pobádala láska Ukrižovaného, všetko vykonali, aby sa tejto neresti odpomohlo. Božská Prozreteľnosť aj tu im bola po ruke. Čoskoro sa im podarilo získať pozornosť a pomoc bohatých v záujme dobrej veci.
Pre robotníkov — deti — mohli postaviť školu, kde ich vo večerných hodinách učili čítať, písať, počtovať, kresliť, samozrejme zvlášť dbajúc náboženstva. Na základe novšieho pápežského prípisu vydaného 19. júna r. 1830. utvoril sa aj pre chlapcov spolok Dietok Mariánskych. Nevypočítateľný je duševný prospech, ktorý táto kongregácia v kruhu mládeže spôsobila. Chudobné, neučené duše pozdvihla k povedomiu ľudskej hodnosti. Dala im porozumieť, že nie postavenie ctí človeka, ale človek učiní úctyhodným svoje postavenie. Človek má zošľachťovať svoj pracovný kruh tým, že sa snaží byť tým, čím má byť: charakterným človekom, ktorý si uctí a koná dobré, vyhýba zlému, lebo jedine len zlo zníži hodnotu človeka. Mariánsky spolok chlapcov ani najmenej nezaostal v horlivosti za spolkom dievčať. Celé okolie so svätou horlivosťou hľadelo na zástup duší Alojzianských, ktorí sťa smelí mučeníci nosili na prsiach Zázračnú medailu nepoškvrnenej Panny. Sotva o niekoľko mesiacov ;po založení tohoto nového spolku otec Aladel, zakladateľ a prvý správca, zakončil svoju pozemskú púť.
Poslanie svoje výplnil dokonale, spoločnosť skvela sa na všetky strany v najkrajšom rozkvete: záhradník, strážca a otec jej dozrel pre nebo, Jeho šľachetná, zásluhami oplývajúca duša zalietla 25 apríla r. 18651. naspäť ku svojmu Stvoriteľovi. Dľa spoločnej mienky život svoj obetoval P. Bohu za uzdravenie smrteľne chorého generálneho predstaveného, otca Etienne; voľakedy misionár Dufour obetoval život svoj P. Bohu za uzdravenie svätého Vincenta. Jeho smrťou utrpeli obe rodiny svätého Vincenta a obzvlášte v úrodný strom vzrastlý Mariánsky spolok obojeho pohlavia veľkú stratu. Dľa osvedčenia očitého svedka po čas pohrebných obradov tvár sestry Kataríny žiarila radosťou. Príčinu tejto radosti nepotrebujeme vysvetľovať. Ponížený kňaz, ktorého Boh vyvolil k tomu, že zveril na neho veľký úkol, teraz objaví sa pred súdnou stolicou Božou, aby prijal odmenu svojich horlivých námah.
Či si možno predstaviť väčšieho vyznačenia? Sestru Katarínu nemôže zroniť myšlienka smrti, však aj ona sama túži ta, kde so svojim svätým duševným vodcom spolu môže na večné veky vidieť nepoškvrnenú Pannu, u nôh ktorej jednúc „prežívala najsladšie okamihy svojho života.” Nemôžeme sa rozlúčiť s dobrotivým otcom Aladelom bez toho, žeby sme tu neuviedli niekoľko pamätných riadkov z jeho slov, ktorými zavše oduševňoval svoje duševné dietky, keď návalom práce omlúvali svoju v úcte svätej Panny chladnúcu horlivosť. „Dietky moje — hovoril — sťažujete sa, že nemáte času. Ale keby ste malý horlivosť, lepšie by ste sa ponáhľali a účinlivejšie by ste prosili svätú Pannu, aby vám pomáhala v prácach, že by vám ostalo práve dosť času.”
